zobudil som sa o nejakej pol4 rano...cas sice nie je dolezity,ale smerodajny...zobudil ma sen,ktory by ma este pred par mesiacmi utvrdil v nerusenom spanku a ja by som spal dalej...je to zvlastne,ako sa veci mozu zmenit,veci,ktorych zmenu by clovek nikdy necakal...nie,uz nemam stavy nervozity,uzkosti,mozno tak lutosti nad sebou samym a nad tym vsetkym co sa stalo...

boze,moct tak opat zaspat pri nej...moct ju tak citit pri sebe,moct pocut v noci pri spanku tu povestnu vetu "obím ma"...vetu,ktoru som tak casto pocul no nevazil si ju dostatocne...

zivot je...ani neviem co je zivot...pre mna je to v tejto chvili nieco,ako pre dobreho vojaka svejka vojna...nieco,co zacalo,a raz aj musi skoncit...nieco co treba brat s humorom a nepripustat si vsetko tak,aby sa ten zivot zmenil v jeden velky smutok...

chcem zit,chcem byt vojakom svejkom,chcem sa smiat zo vsetkeho a vsetkych...

mozno necakane,ale teraz vsak uz chcem spat...
bojim sa vsak zaspat,pretoze co ak sa mi bude opat snivat sen o nas dvoch...
mozno marne verim,dufam a hlavne bojujem...bojujem za...za nieco,co povazujem za spravne,pretoze to tak citim a nedokazem s tym pocitom prestat...

dobru noc a vlastne krasne rano vam vsetkym...
snad sa aspon niektori z vas mozu otocit a...objat niekoho,koho pocit objatia si vazia viac nez som si ho vazil ja...