Premyslam, preco lubim bytosti, ktore byvaju niekolko stoviek kilometrov daleko. Ani pre mna nie je podstatne, ci ma lubia taktiez, najdolezitejsie je, ze viem, ze su. Toto vedomie ma neuveritelne naplna, srdce mi skace radostou. Ze existuju ludia, ako su oni / y.
Takisto premyslam, preco tieto bytosti nebyvaju dva kroky odomna, ako najblizsi sused, alebo niekolko ulic, ako najblizsi “kamarat / ka”. Mozno by som mal zo svojho zivota pocit, ze je krajsi. V com je problem, vo mne? V „kamaratoch“? Az ked som sa s tymito ludmi rozlucil, uvedomil som si, ze len o velmi malo ludoch viem naozaj povedat „mam ich rad“ (lubim ich). A to aj v Bratislave su ludia, s ktorymi som co-to prezil v destve, v puberte alebo v nedavnej minulosti. Alebo s ktorymi prezivam vela dobrych veci teraz. Niektorych z nich si stale velmi vazim (ako ludi). Napriek tomu, o svojich osobnych problemoch, zazitkoch, tuzbach, obavach, sa malokedy bavime. O tom, ze kamarat, ktoreho poznam od detstva, si vazi tu a tu osobu asi ako nikoho na svete, viem len vdaka tomu, ze sme boli uz riadne opiti. On o mne pravdepodobne nevie vobec nic a aj ked si to nehovorime, instiktivne viem, ze ma ma rad (samozrejme ja jeho takisto).
Mozno je to preto, ze vela ludi tu, sa mi zda podobnych mne. Vela mojich kamaratov / iek sa v mojich ociach podobna na mna alebo som ja kopiroval ich. Aspon v tom, ze takisto nosia odosobnene neosobne masky, za ktorymi maju zabetonovane city. Zabetonovane medzi murmi rovnakych stereotypov, narokov, zvyklosti, noriem. Nasa vzajomna komunikacia je orientovana na vykon (minulost alebo pritomnost a v nej konkretna cinnost).
A prave tito, pre mna vynimocni ludia, o ktorych pisem, su mozno taki, aky by som ja chcel byt. Pri nich moja maska spadla a rozpadla sa na drobne kusky. Moja prezentovana identita je v krachu a odkryl sa vo mne clovek. Som to ja a nie ten, kto by som mal byt. Podarilo sa im to svojou ludskou krasou (a nie nasilim). Mozno tychto ludi lubim prave preto, ze som to pri nich mohol byt ja. Potom je to vyzva. Pre mna. Pre vas. Potom sa mozno aj s vami budem lucit objatim a rukou si posleme bosky. (Robia to vraj len male deti, ale bol to fantasticky pocit)

P.S.: Necuduj sa. Konvence (chlapske) slovo “mam rad” som nahradil (dievcenskym, romantickym, viac osobnym) “lubim”. Mozno blbost, ale aj zavazok (stale mam nutkanie “lubit” prepisat na “mat rad”, aby som nestratil svoju “tvar” (masku)). Az pri pisani tychto riadkov som zistil, ako velmi som zviazany svojou rolou (a myslel som, ze az tak nie som).

A este nieco. Milujem ju.