Jarné zoznámenie

Upršaný marcový deň.Toto poobedie nie je ako tie ostatné.Toto poobedei sa z hodiny na hodinu pokazilo..Nad Bratislavou sú husté mračná z ktorých padá silný dážď.Vietor fúka silno a neprestajne, spolu s dažďom bičuje tváre zachmúrených ľudí, ktorý sa ponáhľajú domov z práce ku svojim rodinám.Dunaj je silno rozbúrený, veľké vlny sa lapajú a obmývajú breh.Takéto počasie je nanajvýš deprimujúce a musí byť ozaj len málo ľudí, ktorým to vyhovuje.Popri brehu beží dievča so psom.Jej nádherné dlhé vlasy vejú vo vetre a na jej tvári je vidieť slabý náznak úsmevu.Konečne je sama sebou,tak prečo by mala byť smutná?Tieto chvíľe intimity prežíva naplno.Nikto jej nekáže čo a ako má robiť.Pes je jediným svedkom jej činov, myšlienok, trápení.Takto jej to vyhovuje byť ďaleko od ľudí, len ona a jej myseľ.Dýcha z hlboka, snaží sa čo najviac sústrediť len na beh.Koordinácia tela je takmer dokonalá.Premoknutý joging sa jej lepí na telo.Má rada ten pocit, keď ju obopína vlhké šatstvo.Vníma len to ako jej to robí husiu kožu po celom tele.Je to pre ňu vzrušenie,srdce jej bije ako o život.Beží popri Starom moste.Zrazu zbadá postavu ako sedí na ochrannom zábradlí mosta.Dievčina si myslí,že si môže dáko ublížiť.Aj keď je to nelogické ťahá ju to tam, ťahá ju to k cudzincovi.Rýchlim krokom sa náhli smerom ku schdom, ktoré vedú na most."Aká irónia" pomyslelo si dievča."To zábradlie má ľudí chrániť a nie im pomáhať pri úmysloch, ktoré s láskou k životu majú spoločné len málo."Dievča rýchlo vybieha po schodoch a pes už z diaľky šteká smerom k postave.Ako sa pomaly približujú spoznávajú v postave strhaného chlapca asi v jej veku.Je do nitky premoknutý a vyzerá unavene.Dievča už je pri ňom, zdraví "Ahoj!".On len vyštekne "Nechaj ma na pokoji!Chcem byť sám."


Ben

Budík zvoní tým svojim typickým, vtieravým zvukom.Ja musím chtiac či nechtiac vstať do ďalšieho smutného dňa v živote Bena Koru."Ben vypni ten budík chcem ešte spať!" vykrikuje na mňa otec."Už to je." poslušne odpovedám.Keby som mu len mohol povedať, že ho nenávidím.Vždy sa musím zhnusiť pri pohľade na to ako sa babuší do perín namiesto toho aby si hladal prácu.Jednoizbový byt je fakt otrava, nemám tu žiadne súkromie.Myslím že je mi súdené do konca života trieť biedu a vyžrať si všetku smolu čo sa dá.Musím však vstať.Radšej pôjdem do školy, ako tu byť s ním.Bežím sa vyčúrať.Milujem ten pocit úľavy,toto je asi to najlepšie čo sa mi dnes udeje.Samozrejme nesmiem po "malej" splachovať, vraj "Voda je drahá.".Rýchlo si umyť ruky,tvár a zuby veď hygiena je dôležitá.Už len sa najesť a môžem vypadnúť."Som zvedavý, čo zas otec nakúpil" frflem si popod nos pri pohľade na našu starú Calexku.No pozrime sa na to: "20 deka dietnej šunky, dáke lacné maslo a trochu tvrdého zoschnutého syra."Dúfam, že je to aspoň staré nech dostanem dáku infekčnú chorobu.Pár šikovných ťahov a je z toho chutná desiata.Zmena na nepoznanie."Ben už si si spravil desiatu?" Kričí na mňa otec z izby."Áno, už je hotová." nechápem prečo predstiera záujem , keď aj tak som mu ukradnutý."Dnes idem na jeden pohovor, snáď mi to vyjde.Drž mi palce." ozve sa mi zrazu za chrbtom."Jasné, že ti držím palce." odpovedal som tak, ako otec očakával."Ty máš dnes aký deň v škole?" spýtal sa otec s milým výrazom v tvári,"Čo ja viem, asi nič." nemám rád otázky tohto typu.Vždy ma vie vytočiť otázka z kategórie:"Tak čo, ako? je to úplne primitívne."Idem sa rýchlo obliecť škola volá" oznámil som otcovi skutočnosť, ktorá ma zachráni z tohto bahna.Teraz sa čo najrýchlejšie obliecťa môžem konečne vyraziť.čo si dám dnes?Toť rečnícka otázka,pretože mám k dispozícií akurát tak jedno krátke tričko, sveter, flanelku a dvojo nohavíc.Paráda asi to skombinujem tak ako včera a zas budem na smiech.Kedy aj ja si budem môcť kúpiť také značkové oblečenie ako ostatný?Pri takomto živote, aký vediem teraz, môžem byť rád že sa dožijem 16 rokov.To zas bude oslava, mama nepríde, otec mi dá dáku knihu.Toto ma úplne štve, prečo nemôžem byť ako ostatní?Už prichádza otec, rýchlo sa oblečiem do modrej, molamy obžratej flanelky a starých rifiel, ktoré si snáď pamätajú ešte Lenona."Čau oci!"zdravím ho sileným milým výrazom v tvári."Drž sa."kričí otec keď zatváram dvere nášho starého bytu.Dúfam, že aspoň s chalanmi sa dnes dám konečne do kopy.Vonku je ozaj krásne.Jarný deň ako vyšitý zo šlabikára.Slnko svieti, stromy sú obsypané kvetmi akoby na ne dáky kuchár fúkol múku, vtáčiky čvirikajú veselo, akoby chceli povedať, že si tento deň máme vážiť.To je pre mňa až príliš tažké važiť si samého seba, keď ma nikto nemá rád.Ani nechcem ísť do školy zas budem len na posmech.Už pri pohľade na zástavku sa mi zdvíha žalúdok.Vždy ma znepokojí pohľad na tých večne uponáhľaných dôchodcov, ktorí každé ráno nervózne kráčajú na zástavke, akoby nemali čo robiť.Nemám rád ten ich starecký pach, ktorý vždy zamorí celý autobus.Som na to alergický."Dobrý deň"zdravím pani Lesanovú, aby sa opäť neurazila.Pani Lesanová je typická klebetnica ktorá povie aj to čo nevie.Preto s ňou treba byť zadobre.Môj autobus sa pomaly ale isto približuje k zastávke."Ach to bude zas dáky vodič v zácviku."mrmlem si popod nos pri nastupovaní.Pohľad mi spočinul na tabuľke "VODIČ V ZÁCVIKU".Mám ja ale šťastie.No necestujem dlho tak mi to asi ani vadiť nebude.A snáď ten starecký pach nebude až taký hrozný.Nikdy nechcem byť starý.Pach už sa mi pomaly dostáva do nosa, naozaj ho nemám rád!Našťastie už len dve zastávky a idem von.Lenže dnes sa to dáko vlečie.Neviem či je to tým že vodič ide pomaly, alebo tým, že som ešte rozospatý od rána.No našťastie už sme na mojej zastávke a ja môžem konečne vystúpiť.Ani nie sto metrov od zastávky je tá krásna socialistická kocka, čo si hovorí škola.Je asi tridsať rokov stará a je typickým príkladom komunistického dizajnu.Má nevľúdny tvar a šedeú farbu, ktorá by potrebovala premaľovať.Okná su tradične zle vymyslené takže sa nedajú otvárať.Pred školou je reprezentatívna zeleň o ktorú sa už pár rokov nikto nestará.Toto je miesto kde trávim sedem hodín z môjho dňa.Učitelia - tí asi pamätajú druhú svetovú, pretože sa k nám správajú ako k menejcenným pritom oni, len opakujú tie isté vety celý svoj život.Mňa majú celkom radi lebo na hodinách nevyrušujem.Ale ja sa ani nemám s kým baviť pretože sedím sám.Nepatrím totiž do kolektívu.Nie som vraj príliš dobrý.Všetci hovoria že som nudný blázon.Pošuškávajú si o mne, že sa ani nesprchujem ako som chudobný.Ale ja sa snažím zapadnúť, snažím sa byť kamarátsky.To s tou sprchou je len sproté klamstvo.Už vidím chalanov.Tu je moja šanca!"Čaute chalani!Ako?"prihovoril som sa im s vidinou nefalšovaného kamarátstva."Čau!" pozdravili ma chalani takmer zborovo.Škoda len, že to bola asi posledná vec ktorú mi za ten ďeň povedali.Tak je to vždy, len ma pozdravia a potom už ani slovo.Je to smutné, že ma kôli otcovi nik nemá rád.On môže za to, že som chudák.O chvíľu bude zvoniť je čas ísť do triedy.V triede mám svoje miesto.Sedím sám v prvej lavici stredného radu.Učiteľka už je v triede je čas počúvať nudný výklad."Žiaci!Dnes máte voľný program.Veľmi ma bolí hrdlo."oznámila učiteľka s bolesťou v hlase.Pre väčšinu žiakov to bola úľava.No pre mňa to bola ďaľšia hodina na ktorej budem spomínať na minulosť.Vždy sa mi vnára do mysle jedna spomienka.Bolo to dávno mal som možno šesť rokov.Ešte s nami bola mama.Bola to krásna vysoká bruneta, ktorej tvár bola priateľská.Vždy sa milo usmievala a bozkávala ma.Nikdy by som nepovedal že ma za pár rokov opustí úplne dobrovoľne.Nikdy som sa nedozvedel prečo?.Ani otec by to nečakal.Vtedy bol plný života.Vyzeral mlado a briadka mu pridávala na šarme.S mamou boli krásny, harmonický pár.To obdobie bolo krásne.Denne sme chodili na húpačku za domom.Mama mi robila vence z púpav a ja som sa hral na dákeho manekína.Otec nás fotil a rozhúpaval ma.Jedného ďňa sa všetko zmenilo, mama odišla len tak bez dôvodu.Nič nepovedala.Odvtedy to ide s otcom dolu vodou.A na dno ťahá aj mňa.No už by sa to mohlo zmeniť.Našiel som totiž riešenie.Tá myšlienka ma máta už niekoľko dní.Myslím že už nemám východisko.Zvoní!

Laura

"Laura, Laura vstávaj je čas ísť do školy!"Toto je klasika mama ma vždy budí o šiestej.Vraj aby som sa stihla pripraviť do školy.Podľa mňa je to úplne zbytočné, ale mama to tak chce.Prečo by som jej mala odporovať?Aj tak by som tým nič nezískala.Aj tak si vždy stojí za svojim a mna k slovu ani nepustí.No už som si zvykla."Áno, už som hore!"kričím aby ma počula.Stavím sa že mi pripravuje ten výživný koktail.Ako každé druhé ráno.Vraj aby som nepribrala.Toto jej staranie.Chce mať zo mňa hviezdu showbiznisu.Si myslí, že mám na to gény a postavu.Podľa nej sa tak necítim.No ja ani neviem čo to tá priebojnosť vlastne je."Laurááá!Máš tu raňajky!Výživný koktail z banánov a ovsených vločiek." "Áno mami už idem."toto mi hovorí každé ráno a nikdy sa ma ani nespýta či mi to vôbec chutí.Vlastne mi to vôbec nechutí, ale vraj je to zdravé a dobré na pleť, tak to každé ráno pretrpím."Dobré ráno!" zdravím mamu ktorá sa vrtí v kuchyni a skoro si ma ani nevšimla."Ahoj zlatíčko.Raňajky máš na stole." Už keď vidím tú gebuzinu sa mi tisnú slzy do očí.Ovsene vločky su v mojich ústach ako malé mravčeky, ktoré sa chcú dostať do všetkých zákutí môjho chrupu.Už ma pri pití toho moku tolko nenapína ako kedysi, keď som bola ešte malá a toto bolo jediné jedlo môjho ďňa.Chcela som sa stať modelkou.Nosila som drahé oblečenie od renomovaných návrhárov.Stále som behala po dákych kastingoch.Kamarátiek som veľa nemala.Preto som teraz vďačná aspoň za ti čo mám.Vďaka stresom a mojej strohej strave som skoro nedostala menštruáciu a nerástli mi prsia.Boli to ťažké časy ale mama mi stále opakovala, že všetko je v poriadku."Tak to má byť." hovorievala mi keď som plakávala do vankúša.Vždy vravela že jej raz budem vďačná za to čo pre mňa robí.Zatiaľ som ten pocit VĎAKY nepocítila.Mama o svojom detstve nikdy nehovorila.Neviem teda či aj ju tak starí rodičia vychovávali, ako ona vychováva mňa."Laura dnes máš aký deň?" spýtala sa ma mama zrazu keď som dopíjala posledné zvyšky "dezertu"."Cítim sa nejako zle dnes."zaklamala som aby som sa dnes vyhla škole.Písomka z chémie-to nemusím."Ja dnes idem s Romanom na večeru.Takže sa vrátim, až neskoro večer.A ozaj vyzeráš dáko nezdravo.Daj si dnes oddych a zajtra uvidím, či ťa nechám doma." To ma prekvapilo, že ma nechá doma.Ale asi je to len dôsledok jej dnešnej schôdzky s jej "zajačikom".Neviem čo na nej vidí.Predpokladám, že je s ňou len kôli peniazom.A mňa si nikdy nevšíma keď k nám príde.A mama si len vychutnáva jeho spoločnosť."Laura idem, už do práce tak sa mi tu doma drž.Ja sa vratim až neskoro večer."pozdravila ma mama z predsiene.Ani som si nevšimla, že odchádza.Som sa asi moc ponorila do svojich myšlienok.Ako je tu prázdno, keď som tu sama.Je to také zvlášte, aspoň si budem môcť po dlhej dobe naplno pustiť moju oblúbenú hudbu.Mama mi to nikdy nedovolí vraj jej to prekáža pri práci.A pôjdem si asi ľahnúť, keď už som doma.Postel ešte nieje ustlaná tak si môžem rovno vytiahnuť paplón až ku krku a ponoriť sa do sladkého snenia.To ja esi to jediné čo robím sama od seba - snívam.Som v škole.Sabina opäť raz rozdáva tie svoje rozumy o tom ako sa najlepšie milovať a ako baliť chalanov.Ona je skúsená, podľahlo jej vela chalanov.Len tu sa naskytuje otázka, že či nepodľahla ona im.Ale je to moja najlepšia kamarátka preto do jej rád nezasahujem.Nikdy.Spánok teda veľmi dlho netrval.Pri spomienke na Sabinu už ani nemám chuť spať.Vďaka nej už niesom panna.Keby mi nedohodila Patrika tak bohvie ako by som dopadla.Nik by o mňa ani nezavadil.S Patrikom to bolo veľmi zvláštne.On ma len pobozkal a už ma kládol na posteľ.Bol strašne nadržaný a ani sa neostýchal spraviť nejakú predohru.Ja som nič nehovorila chcela som to mať za sebou.Keď som ho uvidela celého cítila som pocit ako pri pití maminho kokteilu.Ale predýchala som to.Vravel mi, že to bude perfektné, vraj na to nikdy nezabudnem.Mal pravdu nezabudla som na to ale nie kôli dokonalosti tých okamihov.nezabudla som na to pre môj odpor k nemu.Bol to otrasný zážitok.Pustil sa do mňa akoby som bola dáka zver, plakala som, bolelo to.Za celý ten čas som mu už nepovedala ani slovo.Ani pri rozlúčke.Pri pohľade na hodinky som si uvedomila, že som nespala až tak krátko.Boli štyri hodiny.Je čas si ísť zabehať.Podľa mamy je to veľmi dobrý návyk vraj si udržím dobrú líniu a váhu.Mama má taký názor, že v živote to dotiahneš ďaleko len s krásnou vizážou.Preto chodím na kozmetiku, do fitka a rôzne kúry.Aby som bola pekná.No keď idem behať je to jedno ako vyzerám.Beriem starý joging, psa pani Cesovej a môžem ísť kam až ma nohy zanesú.Väčšinou končím pri PKO."Pani Cesová!Idem von vezmem aj vášho Bufa."švitorím pri dverách o poschodie nižšie.Bufa beriem rada, aspoň niesom sama pri svojich potulkách."Laury zlatá si.Dám ti potom dáke prekvapenie!"Vždy mi dá čokoládu a ja ju vždy na bruhý deň dám jej psovi.Váha je váha.Bufo už je tu môžme ísť.Aká škoda vonku začína pršať:"No čo Bufi ideme!"Vykríkla som a on na to hlasito zaštekal.Vyrazili sme smerom k Dunaju a dážď pomaly zosilnel.

Jarné rozlúčenie

"Ja som Laura."nenechala sa odbiť dievčina po tom ako ju chlapec poslal preč."Ja som Ben."predstavil sa chalanisko vľúdnejšie."čo tu robíš?"spýtala sa Laura so záujmom v hlase.Predpokladala však akú odpoveď dostane."Idem nakŕmiť rybky"sarkasticky poznamenal Ben skutočnosť.Myslel len na to ako už skočí dolu a vo vode si podreže žili.Bude tak podchladený, že neucíti bolesť.Zbabelosť?Nie premyslenosť.Nezaujímala ho nejaká Laura, ktorá si šla zabehať so svojim pekným psom.Pred očami sa mu vynárali spomienky na detstvo, na otca.Otec to on za to môže, on ma sem dostal, pomyslel si Ben.Z premýšlania ho vyrušil pohyb, ktorý nepredpokladal.Laura si sadla k nemu."Čo to robíš?" opýtal s prekvapene s náznakom strachu v očiach.Čakal ozaj všetko ale nie to, že mu jeho čin bude niekto vyvracať."Chcem si len sadnúť k tebe."odpovedala Laura kľudne.No v hlave mala rozbúrené more.Nikdy si nepredstavovala, že bude tak blízko smrti nejakého človeka.Nechápala ako niekto môže chcieť skoncovať so životom, veď sklame toľko ľudí."Musím mu pomôcť" vzišlo na um Laure."Prečo to chceš urobiť?"opýtala sa Laura so záujmom v hlase."Vieš, že dnes si len druhý človek s ktorým som prehovoril viac ako jednu vetu?"odpovedal Ben so smútkom v hlase.Laura ticho sedela, mozog jej pracoval na plné obrátky.Cítila šancu."Otec je chudák a na dno ťahá aj mňa.V škole som na posmech a pritom som nikomu nič neurobil.Nechápem to.Ako môže byť život tak zlý?"pokračoval vo svojej spovedi Ben.Zrazu zaštekal Laurin pes."Bufi prestaň!"skríkla na neho Laura."To je tvoj pes?"spýtal sa Ben so záujmom v hlase.Vždy chcel mať psa, no otec nedovoli.Vraj starosti navyše."Nie je to pes mojej susedy.Bufo sa volá"nadviazala Laura na konverzáciu milým hlasom."Prečo sa s tebou nik nebaví?"spýtala sa Laura s nápadom v hlave."Kôli tomu že som chudobný."odpovedal s bolesťou Ben."to je dôvod?"Myslím, že je to hlúposť.Veď to či si dobrý človek nezávisí od majetku, ale od tvojho charakteru.Nejde o to čo máš na sebe ale o tom čo máš v sebe."povedala Laura a bola hrdá na to, že prvý krát povedala niečo múdre.Pohľad na Bena ju uspokojoval, lebo cítila, že jej prítomnosť s ním niečo robí.Prvý krát bola na seba ozaj hrdá.Ben stískal vo vrecku nôž.Cítil jeho chladnú oceľ.Cítil, že z neho sála smrť.Ten nôž si kúpil za pár korún od dákeho pochybného róma.Len mu pomohol rozšíriť obzor, takže sa nielen utopí, ale aj vykrváca.No pri pohľade na úplne kľudnú Lauru pocítil strach.Strach zo samého seba.Videl na nej, že je uvoľnená.To ho znepokojovalo.Veď stojí pri budúcej mŕtvole a ona ani brvou nepohne.Nechápal to.No Laura bola myšlienkami úplne inde.Hambila sa sama za seba, že nikdy nepovedala to čo cítila.Že nikdy nespravila to čo mala na srdci.Tento chlapec vedľa nej má srdce ako na dlani a pokúša si vziať život.Je len popletený nevie aké má šťastie.Nechápe to, nechápe samú seba, svoju zbabelosť zastať sa svojej pravdy."Ben!Nerob to!"povedala nakoniec ráznym hlasom, no so súcitným pohľadom.Ben si ani neuvedomoval koľko tam sedia na tom zábradlí, neuvedomoval si koľko už padlo kvapiek z neba.No celý čas si uvedomoval otcove trápenie v prípade straty ďaľšej milovanej osoby.Videl ho tak ako pred rokmi, keĎ ho rozhúpaval a rozprával vtipy aby ho rozosmial."Otec stál celý čas pri mne."prehovoril Ben po dlhšej chvíli ticha s úľavou v hlase."Dobre si sa rozhodol."potlapkala ho Laura jemne po chrbte.Ben vytiahol nôž z vrecka a so slovami:"Toto už nebudem potrebovať"vystrel ruku nad rozbúrený Dunaj.V tom Laura povedala:"Daj!Mne sa hodí."Vzala mu nôž z ruky a skočila dolu.Posledná vec ktorú videla boli Benove vystrašené oči.Posledná vec ktorú počula bol Bufiho štekot a tlkot svojho srdca.Vo chvíľach keď padala, vôbec nemyslela na smrť ale na to, že konečne spravila niečo sama pre seba.