"skutocna cesta objavovania (aj seba sameho) nespociva v navstevovani cudzich zemi, ale v najdeni novych oci, noveho pohladu na svet, i seba sameho."
Toto heslo videl jeden z mojich blizkych priatelov napisane na dverach kdesi v argentine a cim dalej, tym viac vidim, ze je pravdive.

Ja viem, ze sa o tom lahko pise a sam som upadol do znacneho stereotypu,no nedavno sa mi stala krasna vec, kedy som nasiel svoje nove oci.

Isiel som v piatok na trening a odtial domov na bickli. Bol krasny jarny vecer, ticho, bezvetrie, vzduch vonal jarou. Ja si slapem popri dunaji, potom cez male udolicko (liscak)a tam som to pocitil. Ten nepopisatelny, nepostihnutelny pocit stastia, radosti. Musel som zastat. Teraz,teraz, teraz. Nic ine neexistovalo, len som bol. Tak som si tam dychal, vnimal nadheru nociokolo bolom i na dusi nadherne.

taketo chvile su pre mna ako vynorenie sa nad hladinu a nadychnutie sa. Zrazu vidim svet inac, "mam nove oci" Skoda, ze vzdy skor alebo neskor nasleduje zase ponorenie, no je dobre si aspon pripominat, ze je tu aj nieco INE.

Chcem tym povedat len to, ze je to mozne najst kdekolvek. V Bratislave, ale i Australii, ci v Indii. V zasade nezalezi na tom kde si, je to len na tebe a tvojom vnutri.