v poslednej dobe casto rozmyslam nad tym co je pre mna nakolko dolezite.. co je spravne a co nie.. o tom ako vlastne funguje ludske svedomie, zmysel pre spravne rozhodnutia.. kazdy clovek to ma niekde hlboko v sebe.. vie co je spravne a co nie, no napriek tomu sa vacsinou rozhoduje podla toho ako ho vyformovala spolocnost..

rozmyslam nad tym, co by sa stalo keby som zrazu prestal existovat, keby som zrazu zo dna na den necakane zomrel.. par ludom by som mozno chybal, ale vacsina by si proste zvykla.. kamosi by si ma nahradili inymi kamosmi.. v praci by namiesto mna najali niekoho ineho.. majitel bytu kde byvam by si zohnal noveho najomnika.. mozno by si obcas na mna niekto spomenul, ale vpodstate by vsetko fungovalo dalej ako doteraz.. a predsa tu existuje moja rodina, rodicia ktori ma vychovali a pre ktorych by nahrada za mna neexistovala.. a napriek tomu zijem 700km od nich, a travim s nimi vyrazne menej casu ako medzi ludmi pre ktorych som nahraditelny.. a kdesi v podvedomi citim ze to takto nie je spravne, no napriek tomu som tu.. na zaklade vlastneho rozhodnutia, na zaklade toho ze tu mam dobru pracu kde si dokazem slusne zarobit, ze tu mam lepsie moznosti zivota, atd..

vadi mi to ze sa zeniem za peniazmi.. na jednu stranu viem ze inac by to neslo, lebo by som v tejto spolocnosti neprezil, ale na druhu stranu citim ze to nie je spravne.. casto mam chut odstahovat sa niekde na vidlacinu, medzi jednoduchych ludi, ktorich nezaujimaju peniaze a politika, ktori uznavaju klasicke moralne hodnoty, ktori si dokazu navzajom pomahat bez toho aby za to nieco pozadovali, ktori nerozmyslaju nad tym ako mat zisk na ukor inych.. vpodstate som sam takymto clovekom, jednoduchym, ale umiestnenym do spolocnosti, ktora ho ovplyvnuje viac nez by chcel.. medzi ludmi ktori sa radi nechavaju ovplyvnovat spolocnostou a na vnutorny pocit spravnosti zabudaju..

...a mozno je to vsetko spravne a len ja to mam v hlave trocha popletene..