Veda a technika sa vzájomne prelínajú. Inžinieri využívajú znalosti vyprodukované vedcami a vedci využívajú nástroje vytvorené inžiniermi. Vedci aj inžinieri pracujú s matematickými opismi prírodných zákonov a testujú myšlienky pomocou experimentu. No veda a technika sa radikálne líšia čo do ich základov, metód a cieľov. Pochopenie týchto rozlišností je nevyhnutné pre presnejší náhľad na budúcnosť. Ajkeď sú aj veda aj technika podložené vyvíjajúcimi sa memetickými systémami, vyvíjajú sa pod rozdielnymi tlakmi. Pomyslime na korene vedeckého poznania.

Počas väčšej časti histórie ľudia neveľmi chápali evolúciu ako takú. Možno i kvôli tomu boli mnohí filozofi presvedčení že zmyslové počitky musia skrze rozum zanechávať v mysli stopy všetkého ľudského znania - včetne znalostí prírodných zákonov. No v roku 1737 ich škótsky filozof David Hume zaskočil s čertovsky prefíkanou hádankou: názorne ukázal že z pozorovanie nemožno odvodiť všeobecné pravidlo, poukázal na fakt že ajkeď Slnko na nás svieti deň za dňom, logicky z toho ešte nevyplýva že bude svietiť i zajtra. A vskutku nás jedného dňa Slnko sklame, naznačujúc tak nezmyselnosť takejto logiky. Humeho problém začal postupne podrývať myšlienku racionálnej filozofie čo neurobilo veľkú radosť najmä racionálnym filozofom - včetne jeho samotného. Potili sa, triasli sa a iracionalizmus postupne získaval na sile. V roku 1945 podotkol Bertrand Russell že "nárast iracionality v 19. storočí a v období ktoré uplynulo z 20. storočia je prirodzeným dôsledkom Humeho zničenia empiricizmu". Humeho problematický mém podpílil samotnú myšlienku racionálneho poznania, aspoň v podobe v akej si ho ľudia predstavovali.

V posledných desaťročiach Karl Popper (pravdepodobne vedcov najobľúbenejší filozof vedy ), Thomas Kuhn a iní rozpoznali že veda je evolučným procesom. Nevnímajú ju ako mechanický proces v ktorom pozorovania nejakým záhadným spôsobom utvárajú poznatky, ale ako bojové pole na ktorom jednotlivé myšlienky bojujú o uznanie.

Všetky ideje v podobe mémov súťažia o uznanie, no vedecký memetický systém je v istom zmysle výnimočný: je v ňom obsiahnutá tradícia predom plánovanej memetickej mutácie a unikátny imunitný systém zodpovedný za kontrolu mutantov. Či už hovoríme o RNA molekulách v skúmavkách, chrobákoch, myšlienkach či strojoch, výsledky ku ktorým evolúcia dospela sa líšia z miesta na miesto v závislosti od použitých tlakov. Nástroje vyvinuté za účelom chladenia sa líšia od nástrojov vyvinutých za účelom transportácie, z toho dôvodu nám chladničky ako autá pravdepodobne neposlúžia. Vo všeobecnosti sa replikátory vyvinuté za prítomnosti A líšia od tých vyvinutých za prítomnosti B. Mémy niesú výnimkou.

Stručne povedané, ideje sa môžu vyvinúť do stavu že sa javia ako pravdivé, alebo do stavu že sú pravdivé (to jest že sa javia ako pravdivé i ľuďom ktorí kontrolujú ideje veľmi pozorne). Antropológovia a dejepisci opísali čo sa deje keď sa ideje vyvinú do podoby že sa javia ako pravdivé medzi ľuďmi ktorým chýba akákoľvek vedecká metóda; výsledky (teória zlých duchov vysvetľujúca choroby, teória stálic a sfér ktorá vysvetľovala rozmiestnenie hviezd) boli viacmenej konzistentné po celom svete. Psychológovia skúmajúci naivné predstavy o tom ako veci padajú objavili mnohé systémy presvedčenia ktoré sa počas stredoveku, pred Galileom a Newtonom, vyvinuli do formálnych "vedeckých" systémov .

Galileo a Newton využili experiment a pozorovanie ako testovacie kritérium pri objasňovaní myšlienok týkajúcich sa pohybov pevných telies, čím zahájili éru dramatického vedeckého pokroku: Newton vyvinul teóriu ktorá odolala každému vtedy dostupnému testu. Ich metóda presne naplánovaného testovania odstránila myšlienky ktoré zblúdili ďaleko z cesty pravdy, včetne myšlienok ktoré sa vyvinuli do podoby ktorá robila dobrý dojem na naivnú ľudskú myseľ.

Tento trend pokračuje. Následná variácia a testovanie posilnili evolúciu vedeckých idejí, častokrát prinášajúc na prvý pohľad bizarné výsledky ako je napríklad zakrivený časopriestor relativity či pravdepodobnostná vlnová funkcia kvantovej mechaniky. Dokonca aj biológia zo seba nakoniec vytesnila špeciálnu životodárnu silu v ktorú verili biológovia minulých stáročí a odhalila nám dômyselné systémy neviditeľne malých molekulárnych strojov. Myšlienky vyvinuté za účelom aby boli pravdivé - alebo áspoň blízko k pravde - sa znova a znova ukazujú ako nepravdivé, alebo nezrozumiteľné. To pravdivé a to čo sa ako pravdivé javí sa vyvinulo do toľkých rozdielnych podôb ako autá a chladničky.

Ideje vo fyzických vedách sa vyvinuli pod tlakom niektorých základných pravidiel výberu. Najsamprv sa vedci snažia odignorovať myšlienky ktorých dôsledky nemožno otestovať; takto ochraňujú svoje mozgy pred zahltením neužitočnými príživníkmi. Druhé kritérium spočíva v hľadaní náhrady za myšlienky ktoré neuspeli v teste. No a nakoniec sa vedci snažia nachádzať také myšlienky ktoré nám umožňujú vytvoriť čo najväčšie množstvo presných predpovedí. Napríklad taký zákon gravitácie vysvetľuje to ako padajú kamene, ako obiehajú planéty, i ako rotujú galaxie . Jeho obsiahlosť a presnosť zaručujú široké možnosti využitia, tento zákon umožňuje inžinierom plánovať mosty i navrhovať raketoplány.

Vedecká pospolitosť poskytuje prostredie v ktorom sa takéto mémy šíria. V tomto súťaživom prostredí sú mémy donútené vyvíjať sa smerom k sile a presnosti. Súhlas týkajúci sa dôležitosti testovania všetkých teórií drži vedeckú pospolitosť pokope aj napriek neľútostným súbojom medzi jednotlivými teóriami.

Aby sme boli presní - obmedzený dôkazový materiál nikdy nemôže dokázať presnú, všeobecnú teóriu (ako nám ukázal Hume ) , ale môže dokázať nepravdivosť niektorej teórie čím pomôže vedcom pri výbere medzi nimi. Ako iné evolučné procesy i veda utvára niečo pozitívne (čoraz širšiu paletu užitočných teórií) užitím dvojnásobnej negácie (nedokázanie neužitočných teórií). Táto ústredná rola negatívneho dokazovania vo vede je príčinou prečo veda častokrát spôsobuje taký rozruch na mentálnej úrovni: v podobe generátoru antidôkazu dokáže vykoreniť ospevované systémy presvedčenia po ktorých následujúcu prázdnotu však nemusí znova vyplniť.

Z praktického hľadiska je samozrejme väčšina vedeckého poznania odolná ako kameň dopadajúci na prst na nohe. Vieme že Zem sa točí okolo Slnka (napriek tomu že nám naše zmysly tvrdia niečo iné) pretože teória súhlasí s nekonečným množstvom pozorovaní, a taktiež pretože vieme prečo sú naše zmysly oklamané. V prípade atómov máme k dispozícii o mnoho viac ako teóriu že existujú : dokázali sme ich pospájať mnohými spôsobmi do podoby mnohých molekúl, dokázali sme z nich vymlátiť svetlo, videli sme ich pod mikroskopom ( veľmi zhruba ) , a rozdrtili sme ich na kúsočky. Máme viac ako iba teóriu evolúcie: pozorovali sme výskyt mutácií, pozorovali sme výskyt prirodzeného výberu, v laboratórii možno pozorovať evolúciu v malom. V kameňoch roztrúsených po celej planéte sme našli stopy tohto procesu a videli sme ako evolúcia tvaruje naše nástroje, naše mysle, a ideje naších myslí - včetne idei evolúcie samotnej. Vďaka vedeckému procesu vyplávalo na povrch vysvetlenie vysvetľujúce existenciu mnohých faktov, včetne toho ako ľudia a veda vstúpili do Bytia.

Po zlikvidovaní teórií ktoré nesúhlasia s experimentom častokrát prežívajú iba teórie tak tesne nalepené na seba navzájom že je takmer nemožné hovoriť o ich rozdieloch v praxi. Veď práve takáto rozdielnosť v praktickom využití jednej z dvoch súperiacich teórií by mohla byť využitá na otestovanie oboch a následné odmietnutie jednej z nich. Dnešní inžinieri plánujúci lety si nezvyknú lámať hlavu nad jemnými rozdiely medzi dnešnými teóriami gravitácie. Pravdupovediac i dnešní inžinieri využívajú pri plánovaní letov do kozmu Newtonovu zavrhnutú teóriu pretože je o dosť jednoduchšia ale stále dostatočne presná. Einsteinova teória gravitácie doposiaľ odolala všetkým testom, no neexistuje jej absolútny dôkaz a nikdy ani existovať nebude. Táto teória poskytuje presné predpovede o všetkom a všade ( aspoň čo sa týka záležitostí gravitácie ), avšak vedci môžu robiť iba približné merania niečoho niekde. A ako podotýka Karel Popper, vždy je možné objaviť teóriu tak podobnú teórii inej že ich za pomoci existujúceho dôkazového materiálu proste od seba nedokážeme rozlíšiť.

Ajkeď debaty v médiách podčiarkujú trasľavé diskutované hranice poznania, moc vedy vytvárať súhlas ostáva zjavnou. Kde inde vôbec možno nájsť súhlas týkajúci sa tak mnohého, súhlas ktorý stále silnie , súhlas prekračujúci hranice všetkých štátov? Istotne nie v oblasti politiky, náboženstva či umenia. Vskutku je najsilnejším rivalom vedy jej nabližší príbuzný: inžinierstvo, ktoré sa taktiež vyvíja vďaka nekompromisnému testovaniu predpokladov.

Veda vs. technológia

Ako hovorí Riaditeľ výskumu u IBM Ralph E. Gomory "Verejná mienka si mnohokrát zamieňa vývoj technológií s vedou". Tento zmätok nám zahatáva naše snahy o náhľad na budúcnosť.

Ajkeď sa inžinieri tiež častokrát pohybujú na niestej pôde, niesú na to na rozdiel od vedcov odkázaní. Môžu sa vyhnúť prípadným rizikám ktoré v sebe obsahuje vytvorenie presnej, všeobecne platnej vedeckej teórie. Inžinierom stačí vedieť že za istých podmienok splnia isté objekty svoju úlohu dostatočne. Návrhár nepotrebuje vedieť ako presne bude napnutý oporný kábel mosta a taktiež nepotrebuje vedieť za akého napnutia dojde k jeho prelomeniu; kábel bude držať most dokým bude prvá veličina menšia ako druhá, nezávisle od ich hodnôt.

Napriek tomu že meranie nám nikdy nemôže dokázať rovnosť dvoch veličín s absolútnou platnosťou, môže nám dokázať nerovnosť. Vďaka tomu môžu byť výsledky inžinierskej snahy -narozdiel od precíznych vedeckých teórií- pevné a odolné . Produkty práce inžinierov dokonca môžu prežiť aj pád vedeckej teórie na ktorej sú vystavané v prípade že nová teória posyktuje podobné výsledky. Tvaritelia, napríklad, možno prežijú i úpravy teórie kvantovej mechaniky a molekulárnych väzieb.

Predpovedanie obsahu budúceho vedeckého poznania je logicky nemožné pretože hovoriť o tom že poznáme fakty ktoré sa naučíme v minulosti nedáva zmysel. Ale predpovedanie jednotlivých detailov budúcich technológií je prosto iba obtiažne. Vedec smeruje k poznaniu no inžinier smeruje k robeniu; vďaka tomu môžu inžinieri hovoriť o tom čo v budúcnosti dosiahnu bez vytvárania paradoxov. Môžu vyvíjať svoje budúce hmotné produkty v svete mysle a výpočtu dávno predtým ako dôjde na rezanie kovu či dokonca plnenie všetkých drobných detailov návrhu.

Vedci sú si dobre vedomí tohto zásadného rozdielu medzi vedeckým a technologickým predvídaním: preto sú schopní vytvárať technologické predpovede týkajúce sa vedy. Vedci mohli - a aj tak učinili - predvídať kvalitu obrázkov Saturnových prstencov ktoré Voyager nafotí, no nemohli predvídať ich prekvapivý obsah. Kvalitu týchto obrázkov predvídali už vtedy keď boli dotyčné kamery iba myšlienkami načrtnutými na rysovacom plátne. Ich výpočty boli podložené dobre overenými optickými princípmi bez prítomnosti akýchkoľvek nových vedeckých poznatkov.

Keďže veda smeruje k pochopeniu toho ako všetko pracuje, môže byť vedecký výcvik neoceniteľný pomocník pri snahe o pochopenie dotyčných kusov hardwareu. No vedenie samotné nieje zárukou z toho že sa z nás stane expertný inžinier; navrhnúť lietadlo vyžaduje oveľa viac ako suché vedecké znalosti z oblasti metalurgie a aerodynamiky.

Počas štúdia i od kolegov se vedec dozvedá že je vhodnejšie upriamiť pozornosť na myšlienky ktoré môžu byť otestované dostupnými prístrojmi. Výsledný krátkodobý pohľad je vede k úžitku: zabraňuje vedcom aby sa príliš túlali v hmlistých svetoch neoveriteľnej fantázie a zároveň slúži svižné testovanie ako účinný mentálny imunitný systém. No na druhej strane takáto predpojatosť pre testovanie v krátkodobom horizonte spôsobuje že vedci sa pramálo zaujímajú o pokrok v technológiách z dlhodobého hľadiska.

Práve vďaka tomu že v oblasti vedy nemožno vytvárať predpovede považuje mnoho vedcov všetky výroky o budúcnosti za "špekulatívne" - tento výrazu sa dá výborne použiť keď hovoríme o budúcnosti vedy, no nemusí dávať skoro žiadny zmysel v prípade že hovoríme o pevne podložených projekciách budúcich stavov vecí v obladti technológií. Mnohí inžinieri taktiež zdieľajú podobné smerovanie ku krátkodobým výsledkom. Podobne ako vedcom i im je ich štúdiom, kolegami a zamestnávateľmi odporúčané aby sa zamerali iba na jeden druh problémov: na návrh systémov ktoré možno utvoriť pomocou dnešnej technológie, či technológie ktorá už čaká za rohom.
Aj dlhodobé projekty ako napríklad projekt raketoplánu obsahujú dátum ukončenia všetkých technologických prídavkov po ktorom už sa žiadne nové objavy nemôžu stať základnou časťou návrhu systému.

V stručnosti možno povedať že vedci odmietajú predpovedať aké budú vedecké poznatky budúcnosti, a veľmi málo kedy sa vyjadrujú k budúcemu vývoju technológií. Inžinieri projikujú budúci vývoj no v drvivej väčšine prípadov sú ich predpovede podložené dnešnými schopnosťami. Medzi oboma oblasťami je prázdny priestor ktorý je odpoveďou na otázku: A čo vývoj technológií ktorý je podložený prítomnými vedeckými poznatkami avšak čaká na budúce schopnosti? Tento priestor môže priniesť mnoho ovocia v prípade že sa naňho bližšie pozrieme.

Predstavme si vývojový reťazec ktorý zahŕňa použitie existujúcich nástrojov za účelom vybudovania nových nástrojov, potom použitie týchto novovytvorených nástrojov za účelom vytvorenia novej sady výrobkov - možno včítane ďalšej generácie nástrojov. Každá sada nástrojov je podložená overenými princípmi, no celá vývojová sekvencia môže trvať niekoľko rokov keďže každý krok so sebou prináša mnoho špecifických problémov ktoré treba vyriešiť. Vedec ktorý plánuje svoj ďalší experiment či inžinier ktorý navrhuje svoje ďalšie zariadenie môže odignorovať všetko okrem najbližšieho kroku. No i tak môže byť výsledok celého procesu predvídateľný už dávno predtým, pokojne spočívajúc uprostred hraníc vedenia dneskajška.

Tento vzor možno ilustrovať na prípade moderných dejín. Iba veľmi málo inžinierov zvažovalo nad stavbu vesmírnej stanice predtým ako rakety vyleteli na obežnú dráhu, a to i napriek tomu že všetky potrebné zákony už boli známe dávno predtým. Iba zopár matematikov a inžinierov študovalo výpočetné možnosti predtým ako boli postavené počítače, mnohí potom. Nieje teda prekvapivé že iba málo vedcov a inžinierov sa do dnešnej doby vážnejšie zaoberalo budúcnosťou nanotechnológií, nech sa stane akokoľvek dôležitou.