pred xvilou som si listovala vo fotoalbume...a bola tam aj tvoja fotka, ako este malicky a stastny podskakujes nahy s nocnikom v ruke :) nasiroko som sa usmiala a zaroven sa mi zaslzili oci...viem, ze ta uz neuvidim nikdy podskocit..uz teraz mas problem prejst par metrov..nexcem na to mysliet a ani o tom rozpravat s inymi ludmi, pretoze predstava, ze o nejakyx 20 rokov sa nestretnem s tebou a tvojou zenou a detmi niekde na rodinnej oslave, lebo ty uz budes MRTVY. Trasu sa mi ruky...wow...naozaj..moj 10-rocny brat bude o 20rokov mrtvy a ja s tym nemozem nic urobit..nikto s tym nemoze nic urobit...a tak sa len vsetci bezmocne prizerame ako sa to s tebou den co den zhorsuje..ako sa uz nemozes postavit z postele a je len otazkou casu ked budes uplne priputany na lozko a na dyxacix pristrojox...Je to strasne..
Mam ta rada i ked ti to casto nevravim..viem, ze nie som idealna sestra..ale lubim ta...
..Jaj..dakujem, ze som to mohla dat sem..pretoze sa o tomto neviem otvorene bavit, lebo je to az velmi citlive miesto mojho zivota...