K dnešnému denníku ma inšpiroval Ivanhoe touto svojou submisiou.



No, ja by som to až takto drsne neformuloval.
Hromi je predsa náš, nie je to nejaký pahltný poslanec miestnej samosprávy,
čo si tajne síce, ale s celkom čistým svedomím arogantne urve
čo možno najväčšie kusisko zo žobráckych peňazí chamrade,
pýšiacej sa názvom Občania.
Hromi je iný!

Hromi je už iný.
Zďaleka to už nie je ten prvý slovenský virtuálny žobrák,
s recesiou pokorne prosiaci o pomoc.
Nie je to už ani ten zaprášený barbar z mongolských stepí.
Celkom čisto, verejne, civilizovane, slušne ale pevne,
vedomý si svojich nikým nespochybniteľných zásluh o Obec,
otvorene požaduje od občanov svoj podiel, ktorý si sám určí,
ktorý si neurve zubami ako nohu nedopečeného stepného svišťa.
Nie - svoj presne definovaný podiel z verejnej zbierky občanov
si bude pod prísnym dohľadom Senátu, ktorý sám vytvoril,
precízne a šetrne odrezávať po gustióznych šestinkách
príborom z kyberiálneho rodinného striebra
a jeho jazyk, ostrejší ako jeho nôž, zabezpečí,
že aj keď sa jedno neslušne dotkne druhého,
neskrvaví mu to papuľu.

V slušnej a civilizovanej občianskej spoločnosti je bežné
a eticky bezproblémové, že nielen deti môžu dediť po rodičoch,
ale aj rodičia po deťoch.
Možno je dobré pre blaho akejkoľvek spoločnosti občas otestovať
predpokladanú civilizovanosť občanov a odolnosť etických hraníc.
Povedzme modelovou fámou, že milovaný otec žiada o dedičský podiel
po svojom vlastnom dieťaťi, postihnutom život ohrozujúcou chorobou,
ale  ešte stále žijúcom  ! A že tento podiel žiada práve v čase,
keď on sám odchádza od možno smrteľnej postieľky
s rukami v deravých vreckách, šmátrajúc hoci aj po deravom groši,
prekračujúc svižným krokom SMER NICE   hranice nielen štátov,
pohvizdujúc si do kroku radostne a len trochu falošne
svieži žartovný mediteránny hudobný motív,
synesteticky priam neuveriteľne azúrový ...

Neviem, aké bude riešenie tejto modelovej situácie.
Dúfam, že slušné, dúfam, že ani ja sám som doteraz
z medzí slušnosti príliš nevybočil.

Ach áno - všetko je našťastie iba relatívne!
Mať ruky vo vreckách je síce naozaj neslušné, ale je stále slušnejšie
pchať ich do vrecák vlastných ako cudzích.
Mať ruky vo vreckách je síce neslušné, ale len tak sa dá hrať vreckový gulečník,
pri ktorom sa dá vyjebávať najmä so sebou samým.
Využiť svoje (čo aj zaslúžené) postavenie, autoritu a moc v spoločenstve,
na svojvoľné určenie vlastného podielu zo spoločného, môže byť síce neslušné,
ale v podmienkach nekontrolovateľnej moci je ešte stále slušnejšie
odrátať si zo spoločného len šestinu, ako zožrať všetko.

Tento slušný podiel sa vyráta ľahko, hoci aj na prstoch
- stačí pridať k piatim prstom šiestu dlaň.