Staci len jeden krok dnu a cely svet sa zrazu zmeni na divne poskladany casopriestor, kde hodnoty z vonkajsieho sveta stracaju svoje opodstatnenie, kde sa zrazu uz neda zamysliet nad opalovacim kremom alebo vyhrou v Sportke. Prva asociacia bola mravenisko. Organizovany pohyb jednotlivcov, vymedzene ulohy, vymedzene schopnosti, vymedzena presna dlzka zivota. Az na to, ze tu nieco nesedi..Je to ta silna koncentracia myslienok, o ktore clovek bezne "tam vonku" nezakopne. Tu vsak vyplnaju cely priestor hmotnejsie ako tma. Co si clovek uvedomi az neskor. Po hodine. Po dvoch.

Mam sa tvarit, ze sa ma to netyka? Nie, nemozem, aj ja tu som pritomna, a este neviem preco, ani ci to ma svoje opodstatnenie alebo nie. Mozno ze aj ja sa stanem postupom casu sucastou toho niecoho hmotneho vsade naokolo, mozno ze aj ja raz vypustim do sveta otazku "preco ja?" tak ako tisice inych..Ako sa moze clovek tvarit, ze sa ho to netyka?

Nie, ja som tu len na skok,s uplnou banalnostou, nemozem mysliet ako ostatni, ktori sem "patria", staci len sediet a nic si nevsimat, nepozerat sa!

Nastenka s novodobymi obvazmi na otvorene rany. Amputovany prst. Zena a zivot, sport, pravda, sme. Kvapky vody rytmicky dopadajuce z kohutika do umyvadla. Sestricka umyvajuca krv zo zeme. Dezinfekcia. Pacientka spadla zo stola a rozbila si hlavu, na voziku opustila cakaren chirurgickej ambulancie. Prestavam mat pocit, ze drzim kontrolu nad prijmom podnetov z vonkajsieho prostredia, citim prvu myslienku, druhu..tretiu.. (Ako dlho tu este budem cakat??).



Sedim v cakarni a pasivne sledujem ocami okolie. Nezda sa mi divne poskladane. Vsetko tu sedi ako ma. A ja tam sedim tiez. Pridavam svoju myslienku k ostatnym, vytvarame hmotu vysiacu vo vzduchu, tazobu pre ludi z vonka, ulavu pre nas. Vsetko tu ma svoj poriadok, kazdy den znova a znova. Aj ja sem pridem znova.

Coze, som na rade?