S ťažobou na viečkach, podráždený deficitom spánku, no nabudený návalmi krvi v spánkoch. Nastupoval som, vediac prečo, do vlaku. Vozeň bol takmer prázdny, čo mi uľahčilo rozhodovanie, či sa stanem vľúdnym alebo ponechám na sebe masku mizantropa. V každom kontakte a styku s inými sa rozhodujeme, a čím nepredvídanejšia je situácia, tým sme viac nami, ibaže by nie.
Ten istý pohľad, niekto by povedal monotónny. Opätovne sa zväčšujúca diera v sedadle, na ktorom spočinul(a –nie) kohosi zadok(či -ček),vzduch v coupé kondenzujúci na oknách a predsa, kto už len na svete môže vyhláskovať slovo nuda? Zachytávanie obrazov je jedinečná aktivizujúca činnosť. Som prijímač, uchovávač, analyzátor, vypľúvač. Druhýkrát som nevstúpil do toho istého coupé.
Cez tlmené sklá vnikal dnu len fragment svetla a mňa osvecovalo. Mohol by som voľne prepnúť svoj pohľad a chvíľu vnímať len pravdu.
Pozvoľne prerušujúc moje myšlienky, zvráskavený muž odsunul dvere a spýtal sa ma nezvyčajne: „Budeš so mnou cestovať?“ V okamžiku som pochopil iný význam tej vety a s úsmevom mu pomohol uložiť jeho batoh do priestoru.
Akokoľvek mohla byť sformulovaná táto otázka mojím vyprahnutým ja, no formu nadobudla práve onú: „Dovolíš mi s tebou prejsť svetadiele a kontinenty, kam si vstúpil, ešte raz?“ Dávno som vedel, že pocit nedostatku sa prejaví znásobeným chtíčom. Nedostatok učiteľov v mojom živote zapríčinil, že som samouk. Učiteľov je príliš málo, sú vzácni.
Neznámy muž, nabitý empíriou, s prežitkami a dotykmi s inými, tak odlišnými, no najmä mnohými. V mnohosti je veľkosť, ak každá častica je odlišná. V mnohosti je poznanie. Predstavil som si, ako som každou sekundou sám sebou, vidím cez seba iných.
Pochopil, čo som od neho žiadal. Vnoril som sa cez seba do jeho sveta. Bol to brodič , nemal stále zamestnanie. Pochopil som, že ak by na jeho mieste bol iný a vravel mi tie isté vety, neuveril by som mu. Musel to byť práve on, ktorý prežil každý moment sebou, a preto bol skutočný. Všade sa zdržal práve ten moment, dokedy poznal, že plné sú jeho činy.
Ocitli sme sa v Portugalsku a videl som ho, ako tlačí čln do mora skoro ráno. Cudzincom v malej pobrežnej dedine neostal ani chvíľu. Bolo to zvláštne, ale ženy v ňom vždy videli „muža“, možno práve preto, že dovolil každej byť „kráľovnou“ v jeho prítomnosti a muži cítili, tak ako ja, rešpekt sálajúci z jeho otvorenej prirodzenosti a sily. Iste mu aj mnohí skryte závideli. Stal sa miestnym rybárom a chápal, že žiadna práca nie je účelom, tak ako ani pláca. Keď pracoval, robil to lepšie , najlepšie, poctivo. Videl pozitíva, myslím, že by nikdy nerobil prácu smerujúcu proti človeku. Nebojoval proti nemu, nemal svoj národ. Nikoho nechcel poúčať a nikomu neprikazoval. Z dediny odišiel, i keď tam našiel útočisko, na čas pocítil novú nedefinovanú potrebu, jeho konanie muselo nabrať nový rozmer, a preto šiel a ja som sedel veľa neho. Nestihol mi povedať viac, vysadal, aby letel ďalej. Stisol som mu jeho pevnú ruku a vyjadril tak vďaku za dotyk so skutočným.
Vlak sa opäť rozhýbal a spomenul som si na jeden zápisok, ktorý som pohľadal vo svojej kapse a v duchu prečítal jeho časť: “...byť absolútne prítomný, výraz tváre vraví niečo iné, vzďaľovať sa, no bez možnosti úniku. Vtedy som cudzinec. Vyšiel som von, uvidel nebo, pocítil dážď. Vnútri som kamenný , nespokojný, trpiaci. Nechcem ho otvárať , aj keď raz budem musieť. Jedna možnosť- byť sebou – vždy konať to, čo SOM ja, druhá možnosť- byť pózou – slepá ulica, kľukatý návrat.“
Neboli to nikdy rovnocenné možnosti, no presah môjho stretnutia bol posunom, a viem že pravý príde až mojím vlastným pohybom.