„Moja Lady, Vašej zemi i ľuďom hrozí nebezpečenstvo! Stiahnime sa do hôr, kde na nás čakajú posily,“ vyslovil s úškrnom môj dedko a pridŕžal mi rebrík z oblakov. Keď som zliezla zo stromu, chytil ma za drobnú rúčku a viedol k posilám: „Babka už čaká aj s jedlom. Bála sa o teba“

„Lady- nelady, choď sa pekne vydrhnúť mydlom! A nepozeraj tak na mňa, povedala som nie- večer do lesa už nepôjdeš,“ vyniesla rozsudok babka a úder po páde z oblakov som cítila celú noc.

Keď som však privrela oči, rebrík k oblakom, v ktorých som tak rada lietala, sa opäť staval na nohy. I na ďalší deň. I na ďalších niekoľko rokov.

Prešli nám rýchlo- s jamkami v lícach.

12 ročné vedia najlepšie, čo je pre ich život správne. A tak som ti, starý otec, zabudla povedať- vďaka, že si obdivoval môj let a vystrúhal si mi kolísku, kam sme ukladali všetky sny.
12 ročné vedia, že nie je nič dôležitejšie, ako so šeptom sa skláňať k priateľkiným ušiam, so smiechom odhaľovať tajomstvá a s rumencom uhýbať chlapčenským pohľadom. Tu – na pevnej zemi.

.....

Dnes sa postavím na svoj rebrík- leží na zemi. Leží, lebo oblaky som už dosiahla i tu, tak ma drž, nech je ten náš let sýty- náš let... Môj starý rebrík mi slúži dobre, veď bol toľko ráz znova a zas pretieraný mojím starým otcom (ty si ho nepoznal- mal by si ho rád). Ten rebrík potrebujem, aby som nezabudla na slová Malého princa. Ale som vďačná, že v týchto oblakoch- našich oblakoch sa na mňa usmievaš.

Vravím to, lebo keď budem mať 30 (a budem vedieť čo je pre mňa to najlepšie) a budem hľadieť zo zeme na oblaky môjho syna, možno zabudnem.
A možno ti to ďakujem poviem jedným úsmevom, keď budeme rebrík toho chlapca kdesi nad nami spoločne podopierať a pritom stáť na tom našom.