"Slečna, môžem vás dnes večer milovať?"
naozaj sa ťa to spýtam nabudúce pri bare.
ja nemám čo stratiť, poznám ten tvoj úsmev, hlavne ten šibalský pohľad, ktorý vždy hádžeš, keď o niečom podobnom hovorím...

veď i teraz píšem s diakritikou, len aby som sa k tvojmu vnímaniu priblížil.

toľko závidím...

ten pocit trápnosti, keď po tebe čítam
hlavne to, čo som niekedy zažil, možno cítil
ale čo teraz nevidím, čomu nerozumiem.

tá prostoduchosť, no napriek tomu
toľký obsah!

len akoby ja som to nevidel a nejakým spôsobom už...nieto.


musím si z teba svoj kúsok ukradnúť, či už chceš, alebo nie.
nie je mi to predsa zakázané, od teba určite nie, či sa zase mýlim a iba strácam v hĺbke očí?
chi chi, u teba by to nebolo nič nové;
myšlienka sa chytí na mihalniciach a snaží sa dočiahnuť do mora nekonečna, hĺbky, v ktorej sa nejedno srdce utopilo.
tak bude ďaľšia... beštijka!


závidím ti, ale aspoň jeden večer si moja, aspoň potom, veď, nadobudnem pocit, že nie som stratený...
nájdeš ma?
zase vystískaš a vyobímaš a vybozkávaš ako naposled?
prosím!

keď ja to už neviem..tak..ako predtým.
hlavne s tou úprimnosťou...
ale teraz sa snažím, vážne!


prosím, je to iba jeden večer, potom ťa pustím.
len tento strach zo samoty, prosím, ten bolí. zažeň ho aspoň na chvíľu...

"Takže môžem?"