die unerträgliche Wirrung des Seins :: Something smarter than us is going to emerge

zatváram oči, dýcham, plačem, smejem sa, dúfam a zase plačem...plačem nerváčim a dúfam...potom sa chvíľu cítim šťastný...počítam oblaky ale neviem ,kde jeden začína a druhý končí...zdá sa mi, že nič z toho nemá zmysel a moje zmysly sa ma snažia oklamať: namiesto čiernej vidím bielu a namiesto cukru si do kávy sypem soľ a aj tak sa mi zdá stále sladká...v mojom srdci niekto(keď snívam som niekto iný) spustil samodeštrukčný mechanizmus a ja nepoznám kód na jeho zastavenie...a tak hľadám po uliciach, baroch, námestiach, rázcestiach, cestách a chodníkoch...hľadám človeka, čo ten kód nosí v sebe a ani o tom nevie... je to ťažké, každá jedna cesta môže byť správna a ja ich musím vyskúšať všetky...rad za radom...a popri tom dýcham, plačem, dúfam, smejem sa a ľúbim...
všetko naraz...v poličke mám knihy ktoré by som chcel prečítať a v hlave myšlienky, ktoré by som chcel pochopiť...neviem odkiaľ sa tam berú, ale ráno keď sa zobudím mi tlačia na očný nerv a ja nevidím svoj obraz v zrkadle, keď si umývam zuby...občas sa cítim zmätený, chcem sa pochopiť a chcem sa spraviť šťastným, viem že to nikto iný nedokáže, no neviem či to dokážem ja...a tak skúšam, hľadám, trénujem pózy a presviedčam sám seba o tom, že je všetko v poriadku...a ďalej čakám, v rade s kilom banánov v ruke, lebo ich mám rád...chcem aby boli moje aj keď ich zatiaľ nemám čím zaplatiť...a tak len čakám a dúfam, že medzičasom nedostanem chuť na jablká...