6 hrobov lemuje ulicku poslednej cesty svojich niekdajsich putnikov
len z jedneho z tych hrobov smutne civi vyraz az zufalo prazdny
uz o chvilu ta don ulozia nadlho medzi tvojich novych susedov
vyplnenie tej medzery znova tomuto kutu cintorina zabudnutie prinesie
v nom bude tvoje telo coskoro spocivat az kym ho raz mozno nevykopu
pre tych stojacich okolo neho v nom vsak uz ostanes navzdy


6 clenov sprievodu v cernom sate pod temnym nebom vecernym
kracajuc ta nesie v ciernym hodvabom vystlanej ciernej drevenej posteli
cierne su v pritmi stuhnute vyrazy ich pokryteckych tvari..
ciernavou rozblisti sumrak aj mnohych pohrdavym uskrnom prekryte usmevy
bezvyrazovost sedi betonu a cierny mramor zbytky tvoje pohlti..
tvoj pochmurny zivot patri priepasti minulosti a cas aj tu poctivo vybieli



6 dni odkrojil uz od doby cas ked sa z tohto sveta oslobodenim definitivnym porucala
skrekotom poslednym konecne radostou ochutenym ubolena dusa tvoja nejestvujuca
aj ked doba temna vraj pominula a ostala len v domnienkach tupych ludskych opic
ustipacne telu tvojmu otravenemu osud pokoj na dlhu dobu na okraji cintorina nasiel
kupodivu zopar placom orosenych vo svojej plytkej viery studnici trpko duma ci tunel samovraha len v opak spasy ustit musi
je vsak len iluziou trapnou,ze by ich smutku hlbka bola trvacna ci srdcervuca