Posedenie pri okne v buse medzimestkej linky nie je nikdy na zahodenie, pokial nesedite na tej slnecnej strane. Ked mate k tomu miesto pre nohy, lebo ste osoba mensia alebo vacsia na lepsom mieste, je to este viac fajn. Chybajuci clanok plnej spokojnosti napravi dobry sused. Ale to sa nestava casto. A niekedy je to skor na nervy, ked si vedla vas sadne siroky obor a zmensi vam zivotny priestor. Ale obcan vyslovene smrdiaci. Cesta BA - Senec. Vzdy aspon 20 minut zivota potrebnych na presun z bodu BA do SC, alebo na naopak. Ti stastnejsi si pospia, ale mne to nikdy moc neslo, pokial som naozaj nebol riadne unaveny. A tak iba cumim okolo seba. Sledujem ludi. Babky, dedkovia. Idu asi od doktorov, ktovie, mozno niektori este robia na dochodku, kazdy peniaz je dobry. Zopar sedi, zopar stoji. Mladym sa nechcelo postavit. Slusnost uz nema dneska velku cenu. Mamicka s deckom. Chvalabohu nie je vo veku asynchronneho kriku, takze momentalne lezie na nervy blizkemu okoliu svojou hyperaktivitou. Zjavne len malo prisediacich ma porozumenie pre decky vek. Oni asi detmi neboli... Pekna babenka, vizera ako anorekticka. Nic proti, ale neni to moj typ. I tak si ju pozeram so zaujmom. Fejs ma OK, cumi von oknom. Ako mnich v meditacii. Ta na okolie serie. Nepokojny pohlad chalana. Taky ten typicky skakajuci pohlad, raz tu, raz tam. Letme pohlady do oci. Poznam to, sam to obcas robim. To ten vir v hlave, co sa neda zastavit, prud myslienok, co sa tazko da ovladat, nedockavost, kedy pride odchod z busu, prichod domov... Clovek tuzi, aby sa veci diali okamzite. Dalsia babenka. Tiez sa obcas obzrie. Dvakrat kukla na mna. Len tak. Skoda, docela sa mi paci. Rozhovor dvoch starsich panov. O robote. Jeden daky makac z fabriky, picuje na bosov, politiku a system. Ten druhy moc nehovori. Ocividne pasivne pocuva. Nie som velki priatelia. Len taky znami, co sa na ulici pozdravia, obcas sa stretnu v buse, daju kus reci. Mozno raz za cas jedno pivo. Tetka uz tretikrat vytahuje mobil. Pocitujem nutkanie obalit ho C-4kou, narvat jej ho do kundy a z dialky odpalit. Seru ma tieto kravy. Prijebane zvonenie jak z cirkusu. Ujebany hlas, hodny zasitia pier, afektny ton. A samozrejme, dost vyske volume, aby liezla na nervy vsetkym pritomnym. Ukludnujem sa, posielam svoje myslienky inym smerom, nemam chut sa rozculovat. Autobusar, na zdesenie stojacich prudsie zabrzdi, pred Bernolakovom daky debil zase saskuje. Jedna objemnejsia pani sa nestihla chytit. Chvalabohu, dav je dost husty, takze k padu neprislo. Na tvari sa mi spravil usmev. Kukam dalej. Chalan, sluchatka. Draha ciapka, ako ostatne vsetko. Zuje zuvacku a cumi oknom. Je mi sympaticke, ze sa nepredvadza. Ale bohvie, co je to za tipka. Prepinam album v discmane, omrzelo ma techno tak tam supnem Roniho Size. Zopar ludi uz spi, monotonny zvuk motora a zopar hrdiel zacina mat efekt. Chut kukat na ludi ma presla, otacam hlavu von. Apaticky cakam na svoju zastavku. Dalsia cesta. Dalsich 20 minut. Dalsie prudy myslienok, co navzdy zmiznu. Dalsie uvahy, co nic nevyriesili. Ach ano, cesta budom.