Mozno som konecne otvorila oci... predo mnou uzka cestiska, bez plotov, no jasne ohranicena. Stojim na nej, trochu prekvapena, na nu hladim. Za mnou i predo mnou sa staca do zakruty a ja nevidim, cim som presne presla a co ma este len caka. Su to len nejasne predstavy, o ktorych este nemozem povedat: toto bol ten osudovy zlom, vtedy sa to zmnenilo a ja som od vtedy.... a ani: tak tam budem, to dosiahnem a to ziskam, ked spravim.... no proste to nejde. Za roh clovek nevidi, ani ak je obly.
A vykrocila som a kracam.
Po kazdom jednom kroku sa prodo mnou objavuje nova zakruta a dalsia sa za mnou straca. No nebojim sa toho, co ma caka. Neistota sa vytratila, lebo viem, ze nezabludim, nestratim sa a ani si nevyberiem nespravnu cestu. Je totiz len jedna, stale ta ista. Je len jeden ciel, niekde tam, na konci zakrut, zakuti a kutov.
... mozno som konecne...