Kedy prestáva byť dieťa dieťaťom? Kedy sa dieťa prestáva správať ako dieťa? Vtedy, keď mu do života vstúpi alkohol. Na prvý pohľad sa jeho správanie veľmi nelíšilo od správania ostatných rovesníkov. Chýbala mu pravá detská bezprostrednosť. To si však jeho okolie nevšimlo, alebo to nedokázalo pochopiť. Pocity dieťaťa boli veľmi odlišné od pocitov ostatných detí. Deti žijúce v rodine poznačenej alkoholizmom sa správajú podobne ako deti v iných nefungujúcich rodinách.

Príklad: Pozri sa na Luciu, nie je skvelá? Je to najzodpovednejšie dieťa, aké poznám. Ak by ste boli Luciou, usmiali by ste sa a cítili by ste sa polichotene. Ľudia ju jednoducho vnímali ako zodpovedné dievčatko. Pravda je, že ním skutočne bola. Oni však nepoznali druhú stranu mince. Možno ste v rodine zastávali inú úlohu. Pre rodinu ste predstavovali spôsob, ako zakryť skutočné problémy.

Vyzerali ste ako dieťa, boli ste oblečený ako dieťa a do určitej miery ste sa ako dieťa aj správali.

DOMA

Domácnosti, v ktorých vyrastajú deti alkoholikov majú veľa spoločného. Ctiť tam podtón úzkosti a napätia, bolesť a výčitky svedomia. Rozdiel je v reakciách na určité zážitky než v samotných zážitkoch. To, čo sa dialo, deti vnímajú odlišne a odlišné sú aj ich reakcie. Väčšina detí to vo vnútri cíti rovnako.
Aké to bolo u vás doma? Aká tam vládla atmosféra? S akým očakávaním ste vchádzali do dverí? Dieťa dúfa, že všetko bude v poriadku, ale nikdy to nevie určite.
Ak bol alkoholikom otec boli chvíle, keď bol milujúci a srdečný. Bol taký, aký by mal otec byť. Sľuboval všetko, po čom môže dieťa túžiť. Dieťa si je isté, že ho má otec rád. Boli však chvíle, keď bol iný. To bolo vtedy, keď pil. Keď vôbec neprišiel domov. Potom prišiel spitý, kričal a hádal sa s mamou, alebo ju dokonca bil. Niekedy sa dieťa postaví medzi nich a snaží sa dať veci do poriadku. Pretože nikdy nevie, čo bude ďalej. Navyše opitý otec zabudol na všetky sľuby, ktoré dieťaťu dal predchádzajúci deň. A potom matka. Je to veľmi zvláštne, ale dieťa napriek všetkému má radšej otca. Matka bola vždy unavená, nervózna a podráždená. Dieťa má pocit, že je na ťarchu. Aj keď ho matka ubezpečovala, že to nieje pravda, neverilo jej. Možno mama musela ísť pracovať a otec bol bez zamestnania. Ak by ste boli lepším dieťaťom , bolo by menej problémov Život by bol podstatne jednoduchší, ak by ste tu neboli.
Ak bola alkoholičkou matka, možno, že otec odišiel z domu, alebo zostával veľmi dlho v práci. Nechcel byť tomu všetkému nablízku. Prišil gombíky na šaty a pripravil obed. Bol to zvláštny pocit, pretože to nebola jeho práca. Robil všetko preto, aby zamaskoval fakt, že mama pije. Nakoniec si dieťa pravdepodobne zobralo na starosť veci, ktoré obyčajne robievajú mamy. Okrem toho, že sa staralo o mladších súrodencov, je možné, že sa stalo matkou aj pre svoju vlastnú matku. Možno ju tiež ukladalo do postele, aby ju mladší súrodenci nevideli v takom stave. Staralo sa o celú rodinu. Keď bola triezva, snažila sa dať veci do poriadku všetko, čo zanedbala.
Ak boli alkoholikmi obaja rodičia, život dieťaťa sa stal ešte nepredvídateľnejším. Keď prestal piť jeden, začal druhý. Byť doma bolo ako byť v pekle. Vládla tam nervozita a hnev. Dieťa nemalo možnosť dostať sa odtiaľ, neexistovalo miesto, kde by sa mohlo skryť. V hlave mu neustále znela otázka: ,, Skončí sa to niekedy? “. Rozmýšľalo o odchode z domu. Snívalo o tom, že rodičia prestanú piť a život sa zrazu stane nádherným. Začalo žiť vo vlastných predstavách a snoch. O svojich problémoch nehovorilo s priateľmi, ani s dospelými mimo svojej rodiny. Pretože verilo, že svoje pocity si musí nechať pre seba, naučilo sa skrývať i väčšinu ostatných problémov. Nemohlo si dopustiť, aby sa zvyšok sveta dozvedel, čo sa deje u neho doma. Dieťa bolo v pasci. Bolo v pasci psychicky aj emocionálne. Pocity, ktoré prežívalo, iste nájdete aj v sne, ktorý mi porozprávala Glória:
Príklad: Bolo to pred 15 rokmi, stále je to však najživší a najstrašnejší sen, aký si pamätám. Prisnil sa mi v období, keď problém s matkiným pitím začal byť ,, vážny “. Sen bol čierno- biely. Všetko bolo zahalené priehľadným, hmlistým oparom. Pripadalo mi zvláštne, že som v tom sne nielen bola, ale som i sama seba pozorovala. Ja a moja matka sme boli na veľmi temnom mieste. Obe sme boli za mrežami. To miesto nemalo steny, podlahu ani strop. Iba klietka, ja, matka a čierna prázdnota. Bola som nepokojná, nebála som sa však. Objavila sa stráž, žena v uniforme. Odomkla dvere a pustila matku von. Zostala som sama. Zdalo sa mi, že čakám už celú večnosť, keď sa zrazu niečo vynorilo z temnoty. Myslela som si, že je to strážkyňa, ktorá ide po mňa. Namiesto nej som však zbadala čudnú, neľudskú vec, ktorá pomaly prešla popri klietke a zmizla z dohľadu. Stratila sa z dohľadu. Napadlo mi, že nepríde nikto, kto by ma oslobodil. Zmocnila sa ma panika. Zobudila som sa vystrašená na smrť. Bola som ako zbavená zmyslov. Myslela som si, že kričím. Vytlačila som z pľúc vzduch, no z hrdla mi nevyšiel ani tón. Tak som sa znova zhlboka nadýchla, ani potom som však nevydala žiaden zvuk. Stratila som hlas. Pokúšala som sa volať mamu. Veľmi som ju potrebovala mať pri sebe, ale nemohla ma počuť. Tak som zasa vkĺzla pod prikrývku a modlila som sa, aby sa mi do rána vrátil hlas. A potom som zaspala.
Glória sa cítila, ako kedy ju chytili do pasce. V skutočnosti bola naozaj v pasci chytená. Bola sama so svojou bolesťou. Nikomu nič nepovedala a každý deň po škole chodila rovno domov a starala sa o svoju matku. Akokoľvek to bolo nepríjemné. Zostať v škole a báť sa bolo ešte horšie. Nikto si nič nevšimol. Nikto nič nevidel. Glória bola dobré malé dievčatko, ktoré robilo, čo mu povedali a s ktorým neboli žiadne problémy.

V ŠKOLE

Doma to nebolo v poriadku a to ovplyvňovalo aj život dieťaťa v škole. Ak bolo ako Lucia, poriadny a zodpovedný, viedlo sa mu veľmi dobre. Dostávalo dobré známky a veľa pochvál. Bol to chvíľkový únik z domu, únik do skutočných pocitov. Nikto si nepomyslel, že to dieťa má vážne problémy. Podľa toho, ako ste boli inteligentný a ako šikovne sa dieťa naučilo manipulovať s ľuďmi, mohlo do určitej miery ovplyvniť jeho prospech v škole V jednom semestri sa mu mohlo dariť dobre a v druhom mohlo prechádzať len tak- tak. Alebo ako Don, sa snažilo vynútiť si postup násilím. Nanešťastie dieťa zdedí veľa vlastností jeho alkoholického rodiča. Ľudia sa správajú tak, ako ich to naučili doma, či sa im to páči, alebo nie. Alkoholici nechcú zobrať na seba zodpovednosť za svoje správanie. Pokiaľ však ide o Dona, jeho sa to týkalo určite.

Príklad: Don je 17- ročný stredoškolák v maturitnom ročníku, žijúci s otcom- alkoholikom, ktorý sa snaží abstinovať. V období, keď pil, čo bol skoro celý Donov život, bol jeho otec veľmi hádavý a často násilný. Vždy si presadil svoje, pretože sa ho ostatní báli. Don prišiel za učiteľkou, pretože mu hrozilo, že prepadne z biológie. Ak by prepadol, nemohol by maturovať. Don vôbec nechodil na hodiny biológie. Jeho prvá reakcia na túto situáciu bola zhodná s reakciami, ktoré videl u svojho otca, keď aktívne pil. ,,To mi nemôže urobiť. Nemá na to právo. Pripravím ju o miesto. “ Učiteľka mu nič nepovedala. Potom skúsil taktiku, ktorú jeho otec používal, keď už nepil, ale bol ešte stále otupený a chorý. ,,Viem, čo spravím. Pôjdem k nej domov a hodím sa mu k nohám. Skúsim ju uprosiť.“ Bez toho, aby som sa k tomu vyjadrila , prešiel do tretej fázy, ktorá dokazovala, že na sebe dlho a tvrdo pracoval. ,, Myslím, že si s ňou skúsim dohodnúť schôdzku. Don sa naučil brať na seba zodpovednosť za svoje správanie. Bolo to pre neho veľmi ťažké, pretože s tým nemal žiadnu skúsenosť. Aj zodpovednosti sa treba učiť. Tento konkrétny prípad má šťastný koniec. Učiteľka a Don vypracovali program, podľa ktorého mohol Don učivo dohnať. Don nakoniec maturoval spolu s triedou.

Ďalším problémom v škole bola neschopnosť sústrediť sa. Veľmi často bola myseľ dieťaťa niekde v oblakoch. V snoch, ktoré si vytvorilo na to, aby sa život stal znesiteľnejším.
Ako to bude vyzerať doma, keď prídem do školy? Možno, že jeho neprítomný pohľad, smerujúci z okna von, bol príčinou mnohých nepríjemností. Ako sa mohlo sústrediť v škole ,keď mu chýbal poriadny nočný spánok? Aj bez toho bolo všetko také zlé. Komu na tom záležalo? Kto sa staral, či sa má dobre, alebo nie? Aj vtedy, keď potrebovalo pomoc, sa radšej zaobišlo bez nej. I keď mu ju niekto prisľúbil, nakoniec si na neho nedokázal nájsť čas. Možno sa aj našiel človek, ktorý o dieťa prejavil záujem. Možno sa ho učiteľ spýtal: ,, Deje sa niečo, Peter? Vyzeráš, akoby ťa čosi trápilo.“ No ono automaticky odpovedalo: ,,Nie, všetko je v poriadku “ a šlo ďalej. Kráčalo preč, hoci si neželalo nič iné, ako vrhnúť sa mu do náručia. Dieťa sa však o tom, čo sa deje doma, s nikým cudzím nerozprávalo. Zároveň si prialo, aby ho učiteľ nenechal odísť. Túžilo po niekom, kto by ho pochopil bez slov. Neverilo však, že by to niekto dokázal. Naučilo sa nehovoriť o svojich problémoch. Možno ich ani nedokázalo priznať. Ak dieťa začne mať skutočné problémy, možno ho prinútia vyjsť s pravdou von. Bolo mu jasné, že ak sa uzavrie do seba, ostane sám, pretože je tichý a neboli s ním žiadne problémy. Jeho osamelosť by bola tým väčšia, čím viac by sa uzatváralo. A o to ťažšia by potom bola cesta späť. Ak by však prestalo chodiť do školy a malo skutočne vážne problémy, niekto by si to určite všimol. Dieťa volalo o pomoc jediným spôsobom, ktorý poznalo. Hrozil mu síce trest, ale bola tu nádej, že si ho všimnú. Takto to vyzeralo v škole. Predstavovalo pre dieťa iba ďalšie zlo. Väčšina z detí však do nej chodila iba preto, že musela.

PRIATELIA

A čo priatelia- ostatné deti v rovnakom veku? I keď sa s nimi hrávalo, akosi sa necítilo byť jedným z nich. To, že ťažko nadväzovalo priateľstvá, malo viacero príčin. Predovšetkým bolo pre dieťa ťažké uveriť, že ho ľudia môžu mať skutočne radi. Napokon, veď celý život počúvalo, aké je zlé dieťa. Ak ho aj mal niekto skutočne rád, bálo sa, že keď ho spozná lepšie a zistí, čo je zač, s priateľstvom bude navždy koniec. Iste sa zoznámilo s nejakými rovesníkmi. Ale aj tu sa vyskytli problémy. Ako dlho mohlo chodiť k svojim priateľom na návštevu bez toho, aby ich pozvalo k sebe domov? Aby sa tomu vyhlo, mohlo k svojim kamarátom chodiť iba zriedka. Asi ani nestálo za to mať nejakého priateľa. Možno sa teda stiahlo do seba alebo sa správalo tak, že sa mu každý radšej vyhol. Aj to bola cesta, ako sa tohto problému zbaviť. Ak však na seba zobralo riziko a s niekým ste sa spriatelilo, bolo si isté, že deň, keď ho odhalia, raz určite príde.
Keď 16- ročné dievča stretlo brata svojej kamarátky z detstva, vyvolalo to v ňom veľa spomienok. Napísalo mu túto báseň:


TEBE

Pamätám si ťa z dávnych čias, z dní, keď som žila v pekle zvlášť postavenom pre deti,
A steny tvojho domova mi boli jedinou spásou.
Viem , že si o tom nevedel- pretože sme sa naozaj nepoznali.
Teda, ja som ťa poznala, no bola som ti cudzia, to osamelé, vystrašené decko, čo nemalo kam ísť a na koho sa obrátiť.....
O toľko rokov neskôr si na mňa nespomínaš, ja na teba však áno.
Túžila som byť na tvojom mieste, tak nepodobnom môjmu vlastnému.


Pozrime sa na dievča, ktoré odchádza do tábora pre deti alkoholikov. Po návrate domov si sadá a píše o svojich pocitoch a dojmoch. Do tábora si prinieslo všetkom zmätok a obavy dieťaťa žijúceho v rodine alkoholika. Nikto si to nevšimol, o svoje pocity sa so mnou podelila v básni.


T.Á.B.O.R.

Nechcem tu byť. Chcem ísť domov. Nebude mi tu dobre.
Nemám tu priateľov a nik ma nemá rád.
Hej !Práve bolo fajn ! Odušu som sa smiala, cítim sa taká šťastná. ! Možno to nebude nakoniec zlé. No potom, opäť, chcem ísť domov... a člnkovať sa znova !
Kedy sa chodí na obed ? Smieme ísť na výlet ? Ešte raz chcem ísť na rybačku ! Táborák !
Nerozumiem tým ,, stretnutiam “. Všetci tam vravia také hrozné veci a presne viem, čo pritom cítia ! Vedia však oni, čo cítim ja ? Hoďme si ešte partičku !Nie- vraj je čas ísť spať.
Mám rada aj svojich poradcov. Všetci sú veľmi milí. Robíme, čo len chceme, a je to O.K. !
Čo ! Zajtra pôjdeme domov ? Veď sme len teraz prišli! Hej, zmizni! Je mi z teba nanič! Si škaredá! Mama ťa hrozne oblieka! Nenávidím ťa!
Fakt je už čas ísť domov. A neviem, čo vlastne cítim. Dúfam, že sa sem o rok vrátim. Nechcem ísť domov. Chcem byť tu!
Nuž, myslím si, že sa tým nič nezmenilo, lebo sa musím vrátiť presne tam, odkiaľ som prišla.


Ak si chce človek udržať sebavedomie, potrebuje poznať vlastnú hodnotu. Dieťa si o sebe vytvára predstavu podľa toho, čo sa o sebe dozvie od ľudí zo svojho okolia. Vy ste sa o sebe dozvedeli najrôznejšie veci, ktoré si často protirečili. Najväčším paradoxom bolo, že tie protirečivé tvrdenia boli často zároveň pravdivé. Dôsledkom takéhoto stavu bola čiastočná deformácia názoru, ktorý ste mali o sebe.
Ako príklad takéhoto nejasného tvrdenia môže slúžiť veta: ,, Mám ťa rada, choď preč. Nič nemôžeš urobiť poriadne...Potrebujem ťa!“
Pokiaľ sa u alkoholika prejavil perfekcionizmus, zapríčinil, že kritizoval všetko, čo dieťa spravilo. Dostalo jednotku, malo však dostať jednotku s hviezdičkou. Nakoniec začalo veriť tomu, že i keď sa bude akokoľvek snažiť, jednoducho nieje schopné spraviť nič poriadne.
Stalo sa akousi citovou podporou rodiča- alkoholika. Najzávažnejší paradox: ,, Hovor vždy pravdu “ a ,, Nechcem to vedieť “. Rodičia mu hovorili, že ak sa niečo stane a ono povie pravdu, bude mať menej problémov. Prečo pridávať starosti rodičom, ktorí ich majú aj tak vyše hlavy? Toto je výborná výhovorka pre niekoho, kto sa chce vyhnúť zodpovednosti.
Svojich rodičov počulo neprestajne klamať. Mama kryla otca, ktorý pil ( alebo naopak ) a jemu sa zdalo, že to tak má byť. Vzťah medzi skutočnosťou a výmyslami sa u dieťaťa veľmi zdeformoval. Začalo klamať automaticky.
Ďalšou vecou, ktorej nerozumelo bolo to, že odsudzovali alkoholika kvôli jeho alkoholizmu a zároveň z rovnakého dôvodu jeho správanie ospravedlňovali. Správanie alkoholika sa ospravedlňovalo jeho chorobou. Nikto sa nemohol hnevať, pretože on / ona to tak nemyslel. To, že na alkoholika platil iný meter, muselo v dieťati vyvolávať zmätok. V skutočnosti to znamenalo, že keď som opitý, môžem si robiť, čo chcem. Alkoholizmus slúžil ako ospravedlnenie alkoholika, no pravdepodobne sa ho dieťa naučilo využívať vo svoj prospech (máme doma rod. problémy a preto nemám domácu úlohu,...)
Zobrať na seba zodpovednosť za svoje správanie je veľmi dôležité. Dôležité bolo tiež vedieť, že ho jeho rodičia majú radi. Láska mohla byť zdeformovaná, ale bola skutočná. Zdeformovaný bol aj pohľad dieťaťa na seba. Chýbali mu dôležité rozhovory medzi dieťaťom a rodičom. Rodičia boli pohltení šialenstvom alkoholizmu, takže nemali čas ani energiu rozprávať sa. Sú veci a je ich veľa, ktoré jednoducho nepozná. Isté je to, že dieťaťu chýba pocit spolupatričnosti a nevie zistiť, prečo. Všetci ostatní si dokážu nájsť svoje miesto a ono sa už ani nepýta ako.
Pocity, myšlienky, zážitky a dispozície z detstva si nesieme so sebou celým svojím životom.

Zdroj:
Geringerová-Woititzová, J.1997. Dospelé deti alkoholikov. 1. vyd. SOFA, 1997. 160 s. ISBN 80-85752-50-6.

(autorom je non id dada)