denníček určený pozornému čitateľovi (lebo je trochu dlhší)

Denníček našej cesty do ďaleka
(snaha o autentickosť zápisu ;-)

Odchod
Rozhodli sme sa vyraziť na cestu do Španielska. Iba tak, bez cieľa, túlať sa, spoznať krajinu, nových priateľov a naučiť sa niečo o živote.
Celé telo človeku vrní a nemôže zaspať. Ale žiadna iná činnosť neprichádza do úvahy. Proste iba ležať v posteli, sťažka sa prevaľovať z boka na bok a dúfať, že sa človek unaví a zaspí.
Mam pocit, že niečo opúšťam, niečo veľmi dôležité. A začínam si myslieť, že by bolo omnoho užitočnejšie a lepšie radšej zostať doma a venovať sa tomu čo doteraz. Všetky moje plány odchodu akoby troskotajú nárazom na zažité. Všetko ovláda strach a niekde v pozadí cítim každodenný stereotyp, ako sa mi vyhráža svojou silnou zbraňou.

Číňania mali vo zvyku ctiť si človeka podľa toho, koľko mal životných skúseností. Významné skúsenosti mali najmä tuláci, ktorí precestovali celú Čínu od severu na juh a od východu na západ. Takýchto ľudí si považovali. Čína je veľká ako Európa.
Cesta neuveriteľným spôsobom formuje charakter človeka. Tu proste nemáš šancu pred ničím uniknúť- musíš sa konfrontovať so životom a so sebou samým. A ešte aj spolucestujúcim. Tu zistíš o sebe veci, o ktorých si, milý môj cestovateľ ani netušil. Stojíš pred zrkadlom svojich radostí a slabostí. To koniec koncov stále, ale doma vieš nevidieť.
Nemáš peniaze, jedlo, iba seba a spacák. Nepotrebuješ už nič. Všetko čo potrebuješ si buď už dostal, alebo dostaneš, keď to má prísť. Svet je veľký a plný všetkého, čo Ťa nenechá ani zomrieť, ani v štichu, ani osamelého, ani strateného, ani špinavého. Dostaneš iba toľko, koľko si sám zaslúžiš.
Okamih odchodu je rozhodujúci. Pohodlnosť zabíja. A nie cestovanie. To je predsa život. Žiť neznamená umierať v pohodlnosti.
To všetko Ťa naučí cesta, koľko sám si ochotný zo seba odovzdať Ty jej. Európa je veľká asi ako Čína, tak sa nad tým zamysli:)

Padova
Je to úžasné, že stačilo drobné úsilie, ale skôr to bolo takmer iba želanie, a za niekoľko hodín sa môžem ocitnúť na mieste, kde väčšina Slovákov neprišla za cely život. Ľudia sú uzamknutý vo svojich stereotypoch, a pritom stačí tak málo na ich narušenie. Stačí proste uvedomenie si, že tieto stereotypy neexistujú. Stačí jemne vybočiť z každodenných chodníkov, aby sme videli ako veľmi sa sami obmedzujeme, ako malo vieme o živote, akí sme malí a smiešni. A možno práve toho sa bojíme.

Človek až niekedy žasne, aké je to krásne ľahké vykročiť a splniť si sen. Osquatovali sme starý dom.
Je to príjemný pocit zaspávať pri zvuku pera pohybujúceho sa po papieri, ako sa odráža od drevenej podlahy. Pri blikote dohasínajúcej sviečky tu zaspávajú dve polo stratené osoby. Z pohľadu ľudstva nepatrná smietka prachu na javisku sveta.

Prvé ráno
Človek sa zobudí do chladného rána. Špička nosa je jemne omrznutá, chladná a som vďačná, že zbytok tela je v teplom spacáku. Chvíľu človeku trvá, kým zistí, kde je a kto je. Trochu vyčerpaná z náročného sna o mojom podvedomí sa snažím si uvedomiť, koľko je asi hodín. Už je svetlo. Vzduch je vlhký, pretože vonku pršalo. Chvála Bohu, že nám tento dom dokázal poskytnúť tak veľa, ako je strecha nad hlavou. Samota rána a ťažký spánok a sny sa kladú do kontrastu s ľahučkým spevom vtáctva tam vonku. A akoby všetko opadá.
Sediac na spacáku, pod ktorým cítiť drevenú podlahu, pozorujem hru svetla. Slabo presvitajúce svetlo dna tam vonku nestačí a tak mi z druhej strany napomáha sviečka, ktorá bliká.
Snívalo sa mi o nebezpečenstve. Asi preto, že som sa včera trochu cítila v nebezpečenstve.
Vo vode všade číhali žraloky a na súši rys a vlky. V miestnosti si ma zase vyhľadal lev. Následne nato som sa zastavila v miestnosti pri nejakých ľuďoch a ako som sa s nimi začala rozprávať som zistila, že nebezpečenstvo pominulo. Už som bola trocha inde. Tie prenasledujúce príšery som si v hlave vytvorila sama. Všetko sa rozplynulo.
Milý čitateľ si určite z toho vezme ponaučenie, že my, ľudia, zvykneme vidieť nebezpečenstvo tam, kde vôbec nie je. Čo je v mysli považujeme okamžite za univerzálne, aj keď je to iba v našej hlave. Sme nevyhnutne spoločenské tvory a samota nás mnohých oberá o vnútornú silu a zdravý rozhľad.

Už sme obaja hore. Človeku sa veľmi nechce pohnúť zo spacáku do toho vlhkého a studeného počasia.
Zbohom domček, opustený, zbohom drevene trámy a drevená podlaha. Zbohom prítmie povaly a vyprchané nebezpečenstvo ukryté v jej tieňoch. Zbohom domček, kiež by si nebol taký opustený.

Žobráci a králi
Občas človek stretne niekoho, kto mu nezištne poskytne nocľah a pomoc. Je to zvláštny pocit. Vymeniť ušpinený dom v Padove za apartmán v Novare. Jeden deň žobráci a ten druhý- ako králi.

Je snáď človek šťastný viac keď nemá nič, alebo keď má všetko, načo pomyslí? Hľadíme na svoje maličké životy, každý trochu v inom štýle. Ale zakaždým máme kam hlavu zložiť a každý deň dostaneme sústo jedla do úst. Niekto menej, niekto viac. Ale dostaneme. Nie je to snáď zázrak, že táto zem, táto hlina, táto voda a táto planéta dokáže vytvoriť tú požehnanú stravu, to každodenné zázračné sústo pre každého človeka na tejto Zemi? V každodennom chlebe vidím zem, slnko, vodu a dozrievajúce klasy ako vlny vo vetre. A snažím sa vidieť jedlo ako dar. Teplo ako zázrak a dar. Nemáme si vo svojom živote už čo zaslúžiť, lebo všetko sme si už zaslúžili. Dostali sme úplne všetko v okamihu, keď sme sa narodili.
Vďačnosť je cesta. Odovzdanosť a čistota. Tá ma vedie.
Všimla som si, že dobrý človek priťahuje okolo seba dobrých ľudí a zlý zlých. Niektoré duše vzájomne rezonujú. To je tá najkrajšia muzika. A toto sa mi už mnohokrát potvrdilo.
Ďakujem za tento okamih.

Miško
Hodili sme sa do oceánu, nemáme v rukách oprate tohto koňa, na ktorého sme usadli. Čo je to, čo cítime, čomu veríme, že sme vsadili samých seba? A hlavná výhra, spoznanie sveta a seba je na dosah ruky. Od okamihu, keď sme vyrazili mám často pocit, že udalosti, ktoré sa dejú, majú význam, že všetko je jednoduché, všetko čo sa má stať, sa stáva okamžite. Čas plynie pomaly a je bohatý na udalosti.

Milý cestovateľ, uvedom si, že keď hľadáš čistotu, musíš sa vzdať svojej pýchy a všetkých svojich očakávaní. Iba tu a teraz. Človek akoby neustále blúdi, dumajúc, kam by sa tak strčil, s čím by sa stotožnil, aby niekam patril, lebo vlastne sám nevie, čo je. Hľadanie seba je boj s dvanásťhlavým drakom a odseknutím jeho chvosta ho nepremôžeme.
Na začiatku som písala, že Číňania cestovali celou Čínou. Tieto zvyky sú však veľmi staré. Načo sa tu my vlastne hráme? Mame teplé spacáky a stopujeme autá. Žijeme v bohatej krajine. Čo ma asi toto spoločné s čínskym zvykom? Nič. Cely tento svet je ilúzia. Smiešny blahobyt. Fraška na život. Nie, nie, nie, milý môj čitateľ. Odlož všetko a choď pešo. Spievaj si, hraj a žobri. Spi kdekoľvek. Miluj dážď rovnako ako slnko. Spievaj ódy svojim opovrhovatelom a bozkávaj tých, ktorých miluješ. Len nehraj tú frašku. Osloboď sa. Svet sa o Teba postará. Na čínsky zvyk nemožno ani pomyslieť.

Ráno
Ráno je to najkrajšie talianske víno. Piť ho plnými dúškami predstavuje nekonečnú zmyselnosť. Šíra rovina ponorená do rannej hmly a bocian plachtiaci nad bahnitým územím. Vstali sme a vítali sme slnko. Jeho veľkolepý vstup na javisko sveta.
Ani nevieš o koľko prichádzaš, milý môj cestovateľ. Rozlepiť svoje oči do vlhkého mrazivého rána. Lepivá vlhkosť a ranné šero.
Tesne pred východom slnka - najstudenšia časť dňa. Oči by spali. Dávka čerstvého vzduchu. Dýchanie má zmysel. Telo. Vnímaš. Vnímaš viac ako inokedy.
Mal by si zdraviť slnko, ver mi, že každé ráno je jedinečné a že je to ta najdôležitejšia časť dňa. A pozbytok dňa už len tak dozívaš.

Sladké sú kopce. Je to nepopísateľný pocit, keď človek stojí sám a hľadí na krajinu okolo. Hory veľké, hory večné. Koľko očí už hľadelo. Stále stoja. Kvitnú, rastú, mrú a sú živé. A my sme veľmi maličkí. Sme takí malí pozorovatelia tohto nekonečného diania., zrodov a úmrtí. Sladká je táto oblasť, a Francúzsko je na dosah ruky.

Monaco
Ukrytý pod slnečníkom čakáme, kým prestane pršať. Pod nohami nám holuby, také ako všade na svete, vydzobávajú omrvinky. Dnešný deň sme len tak nečinne premárnili pofľakovaním sa ulicami mesta. Chceli by sme ísť na pláž.
Ak raz tadeto niekto pôjdete, prezrite si mesto. Budete ohúrený z fasád budov, rodinných domcov, vegetácie. Farby. Funkcionalizmus títo ľudia isto iste nepoznajú, všetko je tu vyzdobené. A krásne. Takáto krása neťaží. V takomto dome sa nežije lacno. Sama neviem, či by som to dokázala, žiť v kozmopolitnom mestečku.

Miško
Hovorí sa, že funkcia mozgu nie je tvorivá, ale eliminačná. Že ľudský mozog nevytvára, ale len eliminuje nekonečné množstvo faktov o svete, o všetkom, čo existuje, o minulosti i budúcnosti a ponúka nám z toho len tých niekoľko faktov, ktoré sa pre nás v danom okamihu zdajú byť dôležité. Inak by sme sa zbláznili.
A tak tu sedíme v štáte Monaco na Francúzsko- Talianskom pohraničí, na dohľad od prístavu, pozoruhodne samozrejme zasadený v kompozícii niekoľkometrových paliem a pobrežných kandelábrov. Na pravo stredozemné more, naľavo skalný masív, do ktorého je vsadený Carefour. Toľko očividné fakty.

Večer
Aj dnešná noc je úplne iná ako predošlé. Ležíme na pláži stredozemného mora. Z oblohy padá dážď na strechu letnej reštaurácie, pod ktorou sme si urobili brlôžok. Je to úplne iný svet, ako to zúriace mesto kdesi za nami. Nedolieha sem žiadny iný zvuk, iba šum morských vĺn.
Napadá ma, koľko ľudí by rado navštívilo riviéru, more a rôzne miesta, avšak peňaženka im to nedovolí. Nemáme síce nič, ale dostáva sa nám toho veľmi veľa.
Taký turista zavretý kdesi v hoteli môže iba sťažka precítiť to, kde je. Násilne sa snaží vydobyť si rôzne zážitky, kupuje si suveníry, avšak mnohokrát vie o mieste kde sa nachádza veľmi málo. Cestovné kancelárie vám ponúknu bezpečný pohodlný výlet, avšak okrem toho už nič navyše.
Nemusíte nič riešiť, nocľah, jedlo, cesta sú zabezpečené, oddych pri mori, návšteva múzea. Dôchodcovský štýl ešte nemusím. Ľudia platia za niečo, čo môžu dostať zadarmo a je to trochu smiešne. Nedokázala by som si predstaviť, že by som dovolila turistickému priemyslu, aby na mňa hral divadlo. A o skutočnej krajine okolo by som nevedela vôbec nič.

Cestou do Španielska
Sediac v hale akéhosi hotela čakám, čo s nami bude. Koníček Ponny, kamión a formula netrpezlivo blikajú a vyspevujú snažiac sa prilákať pozornosť neexistujúcich detí, aby ich nakŕmili korunkami a povozili sa na ich chrbte. Z neďalekého hotelového bufetu hrajú slaďáky, ktoré ma chytajú za srdce a na obrazovke televízora práve prebieha napínavá scéna z Batmana. Banálna absurdnosť tejto scény ma doslova paralyzuje - atmosféra vhodná do filmu. A uvedomujem si, áno, presne takto vyzerá naša spoločnosť.
Moja otupenosť je len sprievodným javom pomalého odmŕzania a vracania sa do reality. Už si môžem dokonca cítiť aj prsty na nohách. Mám pocit, že čím ideme južnejšie, tým horšie podmienky nás postihujú. Avšak to je iba klamný jav, nachádzame sa na Francúzsko- Španielskych hraniciach, teoreticky v horskej oblasti.

Valencia
Dorazili sme do Valencie v najväčšej búrke. Totálne sme premokli a nenašli sme žiadne miesto, kde by sa dalo prespať. Všade bolo mokro. Blúdiac mokrí mestom som si úplne uvedomila, že sa nie je vôbec čoho obávať, lebo bude o nás postarané. Niečo sa musí stať, nemôže sa s nami nič nestať.
A tak sme stretli ľudí chudobných, ktorí sa nás ujali a nechali nás prespať u nich na ich malej posteli, na ktorej sme sa nakoniec tisli štyria. Keď som to videla, tak môj prvý dojem bol, že je nereálne takto spať. Keby ste videli, ako biedne to tam vyzeralo, nevyšli by ste z údivu. Ale bolo to sto krát lepšie, ako zostať tam vonku - v lejaku.
Všetko sme mali mokré, nemali sme sa kam zložiť, ani si čo obliecť. Proste sme tam len tak sedeli a čakali, čo s nami bude. Vonku stále pršalo, únava nás zmámila. Išli sme spať a naozaj sa to dalo. Vyspali sme sa tam štyria na jednej posteli. Nedokázala som pochopiť, kde sa v týchto ľuďoch berie toľká ochota. Bola by som ja takáto? Nedokážem si ani len predstaviť, že by som bola schopná urobiť to isté, poskytnúť niekomu aj to najposlednejšie, čo mám. Keď dostanem takúto príležitosť, tak sa budem môcť ukázať v pravom svetle sama pred sebou.

Snívam platonický sen, že keď príde čas, kúpim si karavan a vezmem svojich rodičov do sveta. Keď si predstavím, kde som teraz ja a že moji rodičia nemali tú príležitosť vidieť kus sveta, cítim v sebe akoby povinnosť voči nim im toto dopriať. A to nie je iba povinnosť - toto chcem. Cítim vďačnosť, sú to skvelí ľudia a to je to najmenšie, čo môžem pre nich urobiť. Je to romantická predstava.
Milý čitateľ, nauč sa milovať svojich rodičov. Dali Ti život. Sám určite cítiš, ako formovali Tvoju osobnosť.
Naši rodičia predstavujú pre nás to najväčšie posolstvo v našom živote. A všetko, čo sa nám deje sa deje preto, že sme si to sami priali. Žiadne náhody, priateľu, nič také neexistuje.
A tak sa na chvíľu stíš a prijímaj to posolstvo v tichosti mysli. To, čo do nás vložili naši rodičia určuje celý náš život - to sme my. To je naša osobnosť. Formy správania, bloky či problémy, ktoré mali naši rodičia, i tie podvedomé, sme celkom určite prevzali za svoje. Mnohokrát jednáme z pozície rodiča a ani o tom netušíme.
Cesta vedie cez bdelé vnímanie seba a diania okolo seba.

Platany
Platany staré a biele ako kosti zeme trčiace nám na očiach. Neznámy záhradník im strihá konáre a im sa robia hrče. Je to zvláštne.
Omráčení zázračným spevom vtákov všemožného druhu a farieb sedíme na zastávke metra a sme totálne neschopní sa odtiaľto pohnúť. Svieti na nás slnko a s tým spevom je to nezabudnuteľný zážitok.
Človek môže hľadieť na stovky paliem, ale zatiaľ ho najviac oslovili tieto platany. Raz zelené, maskáčové, krásne a honosné. Inde zas celkom biele. Tento strom ku mne prehovára svojou vlastnou rečou a chcem mu načúvať. Šepká čosi.
Ďalšiu noc sme strávili v panenskom lese na okraji Valencie. Bolo to vynikajúce vymeniť špinavé mesto za čistý lesík. Žiadne odpadky, žiaden hluk mesta, žiadne hranaté tvary, iba príroda a šum. Konečne sme si mohli niečo uvariť na ohni.

Posedenie
Ukrytá v kaviarni pred silným vetrom tam vonku popíjam kávu a všetko zo mňa padá. Žiadne pre ani proti. Na stole pristála šálka našľahaného kapučína, ktorému neviem prísť na chuť. Ale aj tak chutí. Moje oči sú unavené, a tak im dávam na chvíľu prestávku. Som vyradená z prevádzky. Ale iba na chvíľu. Nech je to kapučíno akejkoľvek chuti, dodáva mojej mysli silu. Opäť činná. Odkladám si jeden cukor so sebou pre mamu.
Rádio vyhráva španielske hitovky. Ľudia si podupkávajú pri bare, alebo pospevujú.
Iba tak tu sediac som si uvedomila všetkých tých rozmanitých ľudí okolo seba. Odkiaľ idú a kam? Čo žijú, čo ich trápi, koho milujú, čo ich vedie, čo ich drží, čo ich mrzí? Nedozvieš sa. Iba načúvaj tej muzike. Umyla som si tvár a ruky a cítim sa sviežo. Čisté póry sú skvelý pocit. Čisté ruky = čisté srdce. Akoby mi v očiach kvitli kvety.
Som zvedavá na to, keď sa vrátim domov a zase padnem do zabehnutých koľají. Vtedy mi budú tieto pocity ako poklad. Spomienky ako malé drahokamy, ktoré si občas vytiahnem z kapsy, oprášim ich. Trochu sa s nimi pohrám, pomrvím ich medzi prstami, odvážim, zhodnotím, a potom, keď ma ich hra omrzí, ich opäť strčím do vrecka. A možno ich raz stratím, kdesi, ale to je len odľahčenie, priateľu, to je krása!

Každý deň a každý večer dopadne úplne inak. Dnes spíme v pomarančovom sade a pálime v ohni suché pomarančovníky. Nikdy som netušila, že sa raz prejem pomarančov. Oheň veľmi voní. Každý oheň horí inak a inakšie aj vonia. Podľa toho aké drevo doňho pridávate. Plameň z ovocného dreva voní po ovocí a svieti ako slnko, ktoré sa naviazalo v dreve. Akoby drevo vrátilo Zemi kúsok toho svetla, ktoré si na chvíľu ulakomilo, nám k osohu a úžitku. Okrem svetla, tepla a večere uvarenej na ňom nám dal pocit domova. Mám rada pocit, keď sedím pri ohni. Je to meditácia. Oheň je veľmi silná energia. Je to živel, ktorý máme v sebe hlboko zakorenený, milý cestovateľ. Aj keď sme vyrastali v panelákových domovoch, hrávali sa na sídliskách, ešte stále máme v sebe zakorenené vlastnosti našich predkov, detí prírody a v okamihu, keď si sadám k jasavému ohňu po dlhej púti za dňa, po práci, po činnosti, všetko sa opäť na chvíľu zastavuje a ja oživujem tisícky rokov starý rituál mojich divokých predkov, ktorý zišli z hôr, vyšli z neskrotených lesov a podriadili si tento kus Zeme. Škoda len, že divoký človek pri krotení planéty nemyslel aj na skrotenie svojich túžob.
Vďaka za oheň. Vďaka za západ slnka, ktorý mi dnes ohrial dušu. Vďaka aj za vietor, ktorý ma dnes trochu potrápil preto, aby ma naučil cítiť krásu okamihov pokoja.

Nerozhodnosť nie je zlá vlastnosť, ale kto je nerozhodný, trpí. A my sme sa po vážnejšom zaváhaní vybrali opäť ďalej.
Dnes mám narodeniny- 2O rokov. Sedím si na slniečku spokojne napapaná. Na vyhriatom kamennom múriku. Je to úľava vedieť, že sa zase niekam pohneme, odviezli sme sa na túto pumpu. Poletujú a poskakujú tu huňaté vrabce. Hľadiac na ich perie, farby a tvar tela vidím v nich odraz tejto krajiny. Oranžová farba španielskej zeme, hnedá farba suchej trávy - zaprášená farba ako všetko okolo. Sú tie vrabce predsa zaprášené ako my!
Spontánne som hľadela na vrabca, čo si sadol vedľa mňa na múrik. Iba mi padli oči na jeho malé telíčko. Vietor sa pohrával s pierkami na jeho malej hrudi a chladil ho až na pokožke. A ten vrabec sa usmieval, videla som to. Mal iskru v oku. Veď kto by sa netešil z takého jemnučkého vánku? Vietor sa pohrával s jeho malinkými pierkami a ja som si zatiaľ uvedomila, aký je tento malý všadeprítomný vtáčí spoločník žijúci tvor. Že aj on je zvrchovaná samostatne žijúca entita tak ako aj ja a jeho vôľa žiť je rovnako veľká ako moja. Tak predsa mi je rovný v tomto tento malý prašivý spoločník do dlane.

Gibraltár
Je až neuveriteľné akým spôsobom dnešná spoločnosť plytvá. Mnoho mladých ľudí príde sem, alebo kamkoľvek do bohatej krajiny, a žijú z prebytkov spoločnosti. Denne vyhadzujú supermarkety hromady potravín, ktoré sú síce ešte dobré, ale pred- po záruke, čiže nepredajné. Denne odvážajú smetiari z ulíc hromady nechcených vecí, nábytok, nemoderné oblečenie, športové potreby, ktoré prestali byť niekomu užitočné, elektrospotrebiče, na vrakoviskách nájdeš pojazdné staré modely aut a pod. Niet divu, že sa tu stretávajú ľudia, ktorí to chcú využiť. Všetko čo potrebuješ na prežitie tu dostaneš veľmi jednoduchou cestou.
Ako sme prišli na Gibraltár, Michal ochorel. Choroba ho klátila zo tri dni, až kým to nevydržal a nešiel na pohotovosť, aby ho ošetrili. Nechcel tam ísť preto, lebo nemal cestovné poistenie. Ak si veríte, že máte nezlomné zdravie, vedzte, že napriek tomu vás to môže kedykoľvek zastihnúť. Podľa mňa to nebola náhoda, ale bolo to nevyhnutné, aby sa to stalo. Michal potrebuje zraziť hrebienok...
Keď konečne Michal vyzdravel, nad Gibraltárom sa schýlilo k dažďu. Počas celého dňa obloha oťažievala a oťažievala, neisté mraky sa hmotili a kopili a nedovolili slnku prekuknúť von. A keď už boli také ťažké, že už viac vody nemohli udržať, už ani kvapku navyše, ako nasiaknutá špongia spúšťali kvapku za kvapkou. Najskôr neisto kvapky rôznych rozmerov a potom nadobudli svoju mračiu istotu a pršalo.
Krajina ako táto je nevyhnutne vďačná za každú kvapku vody. Zužovaná suchom trpí. Akoby to vibrovalo všade okolo šťastím, keď sedíte niekde v prírode a cítite, ako rastliny, zeleň okolo a pôda doslova hltajú kvapku za kvapkou. Myslím si, že dážď v sebe nesie šťastie. Že je nabitý energiou radosti. Šťastný je dážď, ktorý prší do lesa, ktorý prší na lúku, na záhradu, ktorý prší do vody a na človeka, ktorý sa z neho teší. Nešťastný je dážď, ktorý umýva špinavé ruky ľudstva.
Mali by sme byť vďační za každú kvapku z modrého neba. Málokto z nás, komu tečie doma voda z vodovodného kohútika a jej straty vidí iba na vodomere, vie, čo je to byť bez vody, bez pitia. Ľudia, ktorých zem oplýva bohatými zásobami pitnej vody, podzemnou vodou, ktorým pitná voda tečie z prameňov a potokov a živí aj ich deti, sú neuveriteľní šťastlivci. Je ich však veľmi málo. Dnešná voda na Zemi je smutnou vodou. A smutná voda nepoteší rastlinky, ani iné bytosti.
Človeče, ktorý sa prechádzaš po týchto riadkoch, spomeň si na okamihy, keď si si vážil pohár vody, rozpomeň sa nato, ako dúšky pramenitého toku pretekali Tvojim hrdlom a Ty si bol šťastný. Váž si vodu.
Na daždi je krásne najmä to, ako sa človeku voľne dýcha. Vzduch nasýtený vodou mi pripomína časy, keď som ešte plávala ako vodný živočích. Všetok prach lietajúci vo vzduchu sa sťažka pobral k zemi nasýtený vodou a Ty sa môžeš zhlboka nadýchnuť. Áách! Cítiš to aj Ty?

V silnej búrke sa strácajú tvary krajiny. Obrysy hôr sa strácajú vo večernej šedi a v hmlovitom opare z dažďa. Cez šeď sa prederú len svetlá mesta na pobreží mora. Človek škúli a snaží sa rozpoznať aspoň niečo, nájsť nejaké hranice v priestore, ktoré oddeľujú jednotlivé svety. Dominujúci dážď si ale drží svoje postavenie. Oči nepustí. Pustím tieto myšlienky. Šedá má svoju hĺbku, aj tento okamih ju má.

Návrat domov (Miško)
Tak sme sa pomaly aj v našich myšlienkach otočili k návratu na Slovensko. Porovnávam miestny život Čechov a Slovákov s tým, čo poznám zo Slovenska. Čo tieto životy spája, a čo ich odlišuje?
Je niektorý z nich lepší alebo horši? Užitočnejší alebo zbytočnejší? Niečo mi vraví, že nie. Že medzi nimi nie je rozdiel. Prečo potom niektorý z nich uprednostňujem? Prečo sa mi zdá, že žiť takto „na ulici“ dlhšiu dobu je mrhaním času a energie? To niečo hovorí o mne, to som ja, ja som rozdiel medzi životom socky a podnikateľa.
Pri spomienke na kamaráta Guľka, psíka, ktorého prednedávnom zastrelil poľovník, bledne dôležitosť tejto úvahy. A pri tom aj to je bezvýznamný akt, jeden z tisícov, aké sa odohrávajú v každom okamihu. Rovnako ako psík Guľko umierajú tisíce psíkov, niektorí možno aj práve teraz, v tomto meste. Umierajú krásne myši na tejto ulici, krásne mravce v tejto miestnosti. Umierajú jedinečné a nesmierne baktérie na špičke môjho ukazováka. Tak prečo nikto nesmúti. Prečo smútim za psíkom, ktorý zomrel 4OOO km odtiaľto. Nebol ničím iný ako sú práve umierajúce baktérie na špičke môjho pera. A teraz nikto nesmúti. Akí sme krátkozrakí. Aké úžasné dobrodružstvá sa odohrávajú na tomto stole, v hrnčeku od kávy bojujú mikroskopické civilizácie v rozpúšťajúcich sa kryštálikoch na stenách nádoby. Molekuly vzduchu sa utápajú v najprenikavejšej aróme tabaku vo vrecku položenom na stole. Maličký fotograf by celé roky mohol stráviť v pohrúžení nad dokonalým záberom kompozície šálok, popolníka a stojana na servítky, všetko lesklé oblé tvary, mohli byť prešpikované zalomením svetla cez sklo priložených okuliarov. Sú milióny vecí tu a teraz, ktoré nevidíme, nevnímame, nechceme vidieť, máme radšej z prítomného okamihu vždy unikajúcu predstavu v mysli, predstavu o spomienke na prežité šťastie, o spomienke na tu a teraz, ktoré raz bolo tu a teraz, ale teraz už je tam a vtedy, a už sa nikdy nevráti.

Čo by som si priala
S ľahkosťou delfína plynúť vo vode, popri lodi uháňajúc ďaleko od pevniny. Zažívať nezmernosť mora, tú dorážajúcu nekonečnosť priestoru. Dotyk pokožky s vodou a s ľahkosťou vtáka sa šmýkať dolu morským prúdom. To by bolo. Byť lupienkom kvetu a zažiť si okamih slnka, otvoriť kvet lúčom. To by bolo. Vzlietnuť ako čajka niekoľko sto metrov ponad skaly a vodnú hladinu a nepoznať slovo výška a pocit strachu. To by bolo. Prežívať celý život ako po masle, s ľahkosťou motýľa, všetci ľudia okolo by boli hodní mojej priazne rovnako ako ja sama a všetci by sme boli šťastní a nezávislí. To by bolo. Vedieť sa tešiť z každého okamihu. To by bolo super.
Spomínam si, jeden večer sme sedeli pri ohni a začali sme sa rozprávať o odpútanosti, o bojovníkoch a potom o tom, čoho všetkého by som sa musela vzdať na ceste k plnosti. Spontánne som začala menovať čo je môjmu životu milé a nemilé. Musím uznať, že to nebolo nič jednoduché. S tým všetkým si musím vo svojom živote nejako poradiť. Nedá sa veciam vyhýbať. A taktiež to určite skúsim všetko spísať. Raz.
Raz si nájdem veľkú bielu stenu a napíšem na ňu všetko, čo poznám. A na záver, keď už nebude v mojom živote nič, čo nie je aj na stene, tak vyhľadám slovo „zlé“ a vyškrtnem ho. A keď ho vyškrtnem, tak ešte vyhľadám slovo „dobré“ a to tiež vyškrtnem. Presne tak to raz urobím.

Čo si Miško myslí
Kvetina môže byť len kvetinou, čajka len čajkou. Ryba môže byť len rybou. Mravec iba mravcom. Lenže človek sa môže stať čajkou a letieť, rybou a plávať, mravcom a chodiť po stole. Svet človeka je stav mysle. Človeka nič, čo mu nie je vlastné, neobmedzuje. Stačí si uvedomiť svet = samého seba a byť šťastný a slobodný. Je to tá najjednoduchšia a najnáročnejšia vec na svete.
Prečo nie sme všetci hneď a zaraz Buddhovia? Chceme byť niečo, dávame tomu exotické a orientálne mená plné vznešenosti a vážnosti. Je to hra ako každá iná. Máme novú hru, zvanú osvietenie, vymyslíme si k nej lákavú omáčku, úrovne, levely, testy, uznávame tých, čo sú v nej lepší ako my, smejeme sa tým, čo sú horší ako my, alebo im pomáhame, tak ako sa na malých buddhov patrí. A pritom klameme samých seba. Nikto sa nemôže stať Buddhom. Nikto. Takto to nejde.
Život je úžasný. Mám všetko, čo potrebujem. Nepotrebujem nič. Všetko je Boh. Jeho manifestácia. Ghíty sú pravdivé a pritom nezmyselné. Každé slovo je klamstvo. Pravda je Boh a pritom táto veta klame. Všetko je „všaké“. Nič neexistuje. Slová sú samoúčelné, je to len pre seba existujúca existencia bez prepojenia s tým, čo voláme realita, tá v tejto úrovni neexistuje. Je to hlavolam s jediným riešením. Zenovým „hromovým tichom“. Ako by sme si svet aj seba uvedomovali na úrovni čísel od 1 do 1O a pritom pravda by bola jablko:-)

KONIEC