Prebudím sa, ako mi hučí v hlave. Tichý prístroj naťahuje nervy na škripec. Plus ak sa posadím, začnem kašlať. Bolí to ako šľak tak len mäkko položím dlaň na vankúš. Cítim na ňom motýle čo majú na krídlach prášok z mojich snov. Ak ich vyplašíš hneď, rozvíria všetko po izbe, a už si nepamätáš čo sa ti snívalo. Vyplašila som. Kamkoľvek sa pohnem, posteľ vŕzga svoju mantru.
Klamári a pravdovravci mi vsplývajú nadránom do pary od kávy. Z času na čas sa letargicky nechám obuť do topánok z Klamárovníka. Z času na čas. Kašeľ mi buble v prieduškách a ako gejzír vytriskne na poznámky z francúzštiny: nevídané písmená, ktoré sa píšu úplne inak, ako sa čítajú. „Fuck it, i`ll go back to Africa!“
Dočítam Temný obraz. Chvíľu nekašlem vtedy. Keby sa dalo, tak by som sa o Dicka starala ako o malované vajce so slovami: "Ty len píš micík môj, ty len píš." Na posledných stranách je toto: "Existujú také dievčatá, pomyslel si, a tie ľúbime najväčšmi, tie, ktoré nám nedávajú nijakú nádej, lebo nádej sa nám stratí v tej istej chvíli, ako sa jej dotkneme rukou." Vidí sa mi, že je toť údel mnohých maskulínov a vlastne vôbec, mnohých kohokoľvekov, je jedno čo majú medzi nohami (vypreparovaných netopierov ;)*
Tí ostatní, v mojich očiach šťastlivejší majú svoju nádej na dosah končekov prstov reálnu, sedí v ich kuchyni, tíško oddychuje vedľa nich, robí s nimi najtrápnejšie a najprirodzenejšie veci, varí im čaj, masíruje nohy, natrasie vankúš, pritúli sa. Nezapcháva s ich dušami a telami fúgy najrôznejších rozmerov, ktoré ostali. Ako títo, ktorých som zachytila nechtiac vlastne. Až keď som nasypala fotkä do pc, všimla som si. Kráčajú niekam po moste, do štvrťe bohatých, na druhú stranu rieky.


Voľáko ma táto jar spatetičtela. Sypem cukor do koša miesto do kávy, prepínam telku telefónom, z roboty sa odhlasujem bankovou kartou a ochrankári len krútia neveriacky fúzami nadomnou. Na hajzli skúšam spievať v predklone (vraj máte potom operný hlas), ale len sa mi chce niečo iné ako spievať v tej chvíli, chystám sa skúsiť si prdnúť v stojke na hlave, ale to už vopred viem, že sa mi nepodarí, lebo ženy neprdia, negrgajú a nenadávajú. Most prejdem po tej strane, kde ho natreli na striebornotmavosivo takou farbou, čo sa nedá sprejerovať po nej. Sprejerovať asi nie, ale otagovať sa dá vidím. V strede mosta pľujem do vody, napľula som raz von z mikrobusu a caplo to na ďaľšie okno. A zas rátam tyčky po veľkomočných sviatkoch. Dziwny jest ten šwiat ;)