Človek sa môže báť zhltnúť pilulku, o ktorej vie, že mu dodá odvahu. Lenivý človek sa môže báť pilulky, ktorá spôsobuje činorodosť.

Pri hľadaní odpovede na otázku: “kto u človeka určuje optimálnu dávku alkoholu?” sa ukazuje, že už pred prvým pohárikom je organizmus sám od seba (pôsobením endokrinných žliaz) nastavený na istú úroveň eufórie a dysfórie. Úroveň tohto prirodzeného dopingu pritom nemôže určovať predchádzajúca úroveň organizmu. Ono “ja”, ktoré si praje, nie je “predchádzajúcim stavom organizmu”. Naviac sa vzrušením moje nastavenie mení (vzrušenie je práve slovo pre túto zmenu). Vzrušenie samotné je však funkciou hodnoty a závažnosti cieľa, ku ktorému mierim.

“Nech mu dáte vína veľa alebo málo, nenájde pravdu”. Tento Pascalov pararox, ktorý vyjadruje skeptický pesimizmus, je ešte spornejší ako predchádzajúci. Pravda (na rozdiel od nálady) totiž nie je funkciou požitého alkoholu. Pre hľadanie pravdy môže byť alkohol iba vonkajším povzbudením alebo prekážkou. Pravda má svoju vlastnú normu. Nejakú vlastnú normu “normálnej” nálady či aktivity by sme však hľadali ťažko. Avšak pretože je hľadanie a oceňovanie pravdy taktiež funkciou nálady, je možné si predstaviť pilulky pre “kritickosť” a pilulky pre “dôverčivosť”, ktoré by prinášali rovnaké problémy ako pilulky “mravnosti”.

Existuje akýsi vitálny rozum, ktorý je nadradený rozumu (účelovému, ekonomickému, počítajúcemu, spoločenskému atď.). Toto je pravdivým elementom filozofie Friedricha Nietzscheho a všetkých filozofií, ktoré dávajú životu prednosť aj pred hodnotami ako vnútorný život. Kto by chcel definovať ako žije, mohol by pri tom o život prísť.