Na stole bol polozeny pisaci stroj. Stol bol velky. Tak velky, ze sa nanho s prehladom vosiel tanier. V tanieri plavala tlacenka v mlake krvi. V pozadi bolo pocut krik deviatich prasiat. Muselo ich byt devat, lebo krik bol prilis silny na to, aby ich bolo 8 a prilis slaby na to, aby ich bolo 10. Zrali polystyren a hadali sa o tom, ktore z nich poleti na mesiac. Z miesta, kde sa pri stole nachadzala stolicka, malo okno, ktore bolo v miestnosti znacne znizenu plochu, ale aj tak bolo mozne vidiet cistu slnecnu oblohu bez jedineho mraku. Obloha bola hlboka ako ocean. Nekonecny ocean nicoho v ktorom plava slnko.
Zasunul do pisacieho stroja dalsi zazltnuty papier. Odkrojil dalsi kus tlacenky a s chutou ho zacal prezuvat. Krvou rozmocene prsty polozil na klavesnicu pisacieho stroja a silnymi, presne mierenymi pohybmi do nej zacal vytrieskavat text dalsej stranky. Nevnimal svet okolo seba.
Shai-Holud sedel opodial v kresle a fajcil cigaru. Mozno bola kubanska, lebo mu to velmi neslo. Shai-Holud nikdy doteraz nefajcil kubanske cigary. Kreslo bolo zelene a takmer uplne rozpadnute. Kusy potahu z neho trcali ako chlisty. Uprdol si a uhniezdil svoje clankovite telo hlbsie do kresla.
Zvoncek na pisacom stroji zasa raz zazvonil signalizujuc bliziaci sa koniec riadka. Cosi sa v nom pri tomto zvuku pohlo. Pisaci stroj bol krvou presiaknuty natolko, ze zacinala vytekat na spodnom okraji na miestach, kde neboli spravne utiahnute srubky. Bolo to asi tym, aky bol hlucny. Mal by ho odniest do servisu precistit, namazat a dotiahnut.
Shai-Holud sa zacal smiat. Nebol to vsak smiech. Bolo to velmi energicke dychanie stareho fajciara spojene s krcovytym krutenim sa cerva v kresle.
Zbytky tlacenky nechal napospas mucham masiarkam a masturbuc vybehol oknom do teplej julovej noci. Nesvietila ani jedna lampa poulicneho osvetlenia.