stojím na zastávke, teniskou sa prehrabávam v špinavých kameňoch. v diaľke vidím smutné oči električky, ktorá ošúchane žmurkne na ľudí náhliacich sa do práce. stlačím jej zelený bod G a ona sa mi celá roztvorí ako dievča bažiace po milovaní. "oh, áno prosím ešte po mne poskáčte mladý pán. vaše podpätky ešte nepoznám! snáď cestujete so mnou prvýkrát?" počujem. sadnem si na poslednú prázdnu stoličku, hlavu si opriem o sklo a prázdnym skoro až neprítomným pohľadom sledujem svet tam vonku.."klop, klop, klop to sme my kvapky dažďa. Zadarmo ťa umyjeme, nech ľudia vidia, aká si už stará a ošúchaná ako stará kurva!" dážď zaspieval a do električky pristúpia ďalší. premočení, nervózni a tisnúci sa jeden k druhému, keďže miesto na obcovanie s električkou sa každou zastávkou redukuje. v polovičke cesty mám už oči zatvorené a pod stiahnutou oponou sa mi premieta sen. v tom sne sme všetci, cestujúci, čiernobieli, čo je niekedy oveľa farebnejšie ako všetky tie farby okolo nás. mokré vlasy sa nám navzájom odušu prepletajú vŕzgajúc v slastnom vyvrcholení každú zastávku.