Dobré ráno. Dávno dávno, bola slúžkou, peknou, peknou natoľko, že sa rozhodol pánko si s ňou zašpásovať. Bez tabletiek a prezervatívov ju samozrejme v tej dobe museli ťarchavú za dakoho vydať, rozhodli sa pre menej majetného príbuzného, ktorý žiadnym spôsobom nezasahoval do chodu kráľovskej rodiny. Ako to tak býva, chudoba sa množí rýchlo, naša slúžka Javorka, teraz s titulom, po česky hraběnka, rodila a rodila, niekedy donosenie plodu netrvalo ani 9 mesiacov a po 4 - 5 bolo decko na svete, prekvapivo vždy iba dievča.
Ako to tak býva, raz boli kráľovskou rodinou pozvaní so všetkými svojimi ratolesťami na hostinu do zámku. Kráľovná so synmi, celá zúfalá verila, že aspoň jedna zo slečien bude krásou hodná jej komnát a najstaršieho syna.
Volala sa Zrniečko, nebola ani najstaršia, ani najmladšia, ani najkrajšia ani špata, Mameluka však zaujala natoľko, že matku presvedčil o jej vhodnosti pre Chov.
Zatvorili ju do komnaty, obliekli do modrých šiat jej Výsosti a začali učiť vybranému správaniu.
"Ešteže mi nechali mobil, svine", pomyslela si Zrniečko. Ani náhodou nemala v pláne vziať si toho paka, ktorý jedol rukami a hryzal si nechty na nohách. V skutočnosti sa bezhlavo zamilovala do jeho pážaťa Prienka. Smutnú, nemožnú lásku sprostredkúval Max, syn jedného z dvoranov, naklonený obom zamilovaným.
Nadišiel deň turnajov a hier, kde mal Mameluk oficiálne o ruku Zrniečka požiadať. Zmrákalo sa, nedbanlivo ju vzal za ruku a ťahal ju smerok k jedľovému lesu na vŕšku. Jeho vetz sa napísať nedajú, boli len dákymi zhlukmi slabík a zvukov, ktoré mali dať Zrniečku najavo, že je čas, aby zaujala svoje miesto po jeho boku. Lsťou sa mu vytrhla a s výkrikom na perách: "Nikdy, ty hajzel!!!" ušla do lesíka.
Max sa to samozrejme dozvedel ako prvý, preto správu rýchlo predal Prienkovi. Toho na chvíľu ponecháme svojmu osudu, pretože naše odvážne Zrnko sa rozhodlo vrátiť sa o pár dní, celé ubolené a doráňané, tajne do svojej komnaty, vziať si aspoň kanady a mobil. S menšími ťažkosťami sa jej to podarilo, lež na chodbe stretla jednu zo svojjich sestier:"Čo tu preboha robíš?" pýta sa Zrniečko. "Kráľovná nás dala celú rodinu zatvoriť do telocvične dokiaľ sa nenájdeš, a mne sa podarilo utiecť". "Poď so mnou preboha, niečo už vymyslíme".
Dve sestry uháňajú ostošesť a zastavia sa až v malej uličke ďaleko za palácom.
"Jasná, pozri, v telefóne mám tri odkazy od 'priateľov' a dva od Maxa, čo to dopekla znamená?"
Sestra, lebo tak sa volá, odpovie zhrozene:"Na správy od 'priateľov' ani nemysli, snažia sa ťa lokalizovať tie kráľovské mrchy, ale tú od Maxa si určite vypočuj." Samozrejme, ako predpokladala, Max iba prízvukoval nutnosť rýchleho presunutia sa čo možo najďalej od paláca, s Prienkom to vraj vzrieši a stretnú sa cestou.
Znenazdajky drží Zrniečko za ruku Mameluk a zúrivo ju ťahá k lúke, kde ju chce rituálne obetovať svojmu chtíču. Zrnko však tvrdý život naučil, že je dobré mať za pásom šiat fľašku s petrolejom a pri cigaretách zápalky. Na lúke práve prebieha výuka mladých dám o kúzlach prania bielizne, preto si Zrniečko namiesto štítu berie kantora, toho polieva petrolejom a zapaľuje, berie Jasnú za ruku a bežia k Prienkovi a Maxovi, ktorí neveriaco zízajú ich smerom.
"Bolo to nutné, Zrniečko, lásočka moja?? Bol nevinný!!!" zhrozene s nádychom hystérie jačí na svoju milú Prienko. "Drahý, teraz kašli na sentimentalitu, musíme zdrhnúť, lebo ak ešte ray uvidím toho Mameluka, osobne mu vytrhám chlpy z nôh pinzetou". Všetkých pri pomyslení na takéto mučenie striaslo, preto sa odvážili rýchlosťou blesku vybehnúť na najbližšiu horu. Palác mali ako na dlani a Zrniečko zaslepená hnevom rozhodla sa, že to dúpä hriechu a hnusu spáli na popol, vyhladí všetkých, svojimi čárami dedinskej dievčiny. Max však zadržal tento čin jednoduchým argumentom: "Uväznili tam tvojich rodičov, tvoje sestry, sú tam tvoji drahí..."
"Ach Jasná, ach Max, láska moja, Prienko, čo mám pri všetkých svätých robiť?" Premýšľala dlho predlo, ako otec Fura, pomaly a prenikavo, dusila v sebe poníženie a žiaľ, no nakoniec sa rozhodla: " Tí s čistým srdcom nech sú ušetrení, tí so zlými mzšlienkami nech sú mravcami prelezení, nech dostanú svrab a šváby nech im zožerú mozgy, a nech celý kamenný hrad padne a na prach sa rozdrolí, ale až po mukách mnou vymyslených."

Toto by mal byť šťastný koniec, kedy sa stane, ako Zrniečko povedala, Max za ženu pojme Jasnú a Prienko Zrniečko a žili a množili sa šťastne až do smrti, ale nie je to celkom tak, no ani inak.
Prienko si časom našiel inú, Jasná v záchvate zúrivosti Maxovi vzškriabala oči, Zrniečko sa takmer vrhlo zo skaly po neúspešnom pokuse o zavraždenie svojej sokyne v láske ...lež tento príbeh nepripadne rozprávať mne ....