Vzbúrený človek vždy hovorí nie. Konštatácia a ktože sa pokúša o zvrat? Jeden, ten, ktorý bol mnohokrát down, ale nezostal tam a touto vetou hodnou podhubia mnohých fliaš iba ukazuje, že dole byť, nie je dôsledkom, lež stavom, statusom quo?

Dôkazom môjho života sú ojedinelé okamihy, kedy to je presne inak, ako to nemá byť.

Ležal som na húpacom moste. V tme. Na moste, ktorý unesie ťarchu pár ľudských sŕdc. Prehýbal sa, ale nesúperil. Zinterferovaný som vnímal vietor a nikto neprechádzal a nakoniec ani neprichádzal. Nikoho som nečakal a nechcel.

Skusmo odhodiť zábrany a pretancovať ulice tohto malomesta. Je to pocit blažený. Vnímajúc iba dotyky poryvov vzduchu. Napľul som do tváre okoliu a bol som tak krásne sám, uvedomujúc si seba, seba. Áno, poškrabkal som sa, ale nezodral z kože.

A mám sa ďalej čudovať, diviť a klásť prečo?
Vidím do ľudí. Vidím využitie potencie. Impotencia tu nie je. Každý z nás je človek. Mrzí ma len, že spokojnosť je možno dnes obalamutiť a vsugerovať (masou).

Prečo si klásť? Neviem existovať pomimo. Neviem porúčať egu a položiť ho namiesto n-tej na svoj individualizmus a hyperbolizovať či potlačiť.

Nedokážem sa hnevať, no zúrim, keď sa mojim zákonom niečo vzprieči, vnútorne. A potom zostáva len popol. Nedávno som ho vytrepal. Vial si kade-tažšie.

Obzerám sa vôkol seba. Často. Vnímam. Preletím. Snažím sa chápať. Rozum, mnohokrát prestavený na túto skutočnosť, číta a v hraniciach „logiky“ prítomnej skutočnosti dokáže predvídať a odobruje.

Dávno som dokázal abstrahovať. To, čo mnou hýbe je predstava. Neklíči na základoch vybudovaných ratiom. Nikdy neviem, kedy to príde a nikdy neviem, kam to povedie. Je to krásne.

Konať podľa očakávania konkrétneho momentu bez „slobodyobmedzujúceho“ efektu a na tvári absolútno alebo mimika ľudí pri prechádzaní okolo seba na dlhej ulici(nechápem ju) bez potreby šokovať či upútať na seba zrak, no iba byť.

Nie je to vzbura, ale absurdná snaha nespoznať iných cez seba a seba cez iných.