ked minule prsalo, naradostena som si zobrala svoj novy dazdnik, oranzovy, karovany. zafukal vietor a on sa sam zlozil. myslela som si, ze to tak ma byt. aj som hovorila kamaratom, ze mam mrte inteligentny dazdnik, ktory sa radsej zavrie akoby sa mal zlomit
ale
dnes som si ho zobrala znova, ved zase prsalo. a tak si idem, pozeram, hladam ten zadrhel a zistim. ja som ho len zle otvarala, nie az uplne na doraz. preto sa pri kazdom zafukani vetra zatvaralo. aaaha! mily objav a zaroven sklamanie. testovala som ho ale aj vo velkom vetre a vydrzal.

a vlastne potom som sa pozerala na ludi okolo seba, na ix dazdniky. a zacala som sa pytat sama seba Preco ludia nosia dazdniky v tmavyx farbax? ved ked je vonku skaredo, prsi, leje sa, cvaxtaju mlaky, preco nenosia prave preto, aby si zlepsili naladu farebne, sialene vesele dazdniky? mne ten moj zlepsuje naladu urcite viac ako moj stary, cierny pansky dazdnik. urcite.

farby ovplyvnuju naladu, to viem iste. preto sa asi niektore kmene neviem kde obliekaju pocas pohrebov do farebneho, aby im cierna nevyvolavala este dalsi zbytocny smutok.
velmi som sa hnevala na mamu, ked zomrel dedko a ona xodila rok iba v ciernej. co je to za picovina? neda sa aj inak ukazat, ze za niekym smutim? nie je to iba zbytocny masoxizmus?
viem ze je. ked mi zomrel pes, xodila som pol roka v ciernom klobuku. a vzdy ked som si ho davala mi prislo za rikim luto. vzdy. ale naco? lutost je predsa zbytocna, ked je ten druhy uz mrtvy, nie? preco si ju vyvolavat stale dookola?