nieco sa deje... nieco ma prist a ja nie som schopna to specifikovat. A jedine, co mi ostava je priznat si ten sialeny strach z toho nepoznaneho. Je mi jasne, ze si nepomozem ak budem hladat odkazy, v symboloch, skumat kazdy detail svojho zivota, pretoze ked to pride, tak to aj tak pride uplne nevhodne nacasovane,a aj tak to prekvapi...clovek sa viac utrapi z toho ked caka na trapenie, a ako ked naozaj realne trpi...teda jedine, co mi ostava je nachat prejst ten tupy bolestivy pocit cez seba, uzit si trocha z tej melancholie, ktorou je naplnene moje srdce,a prestat cakat na nieco, co aj tak pride..nemoyem svoje konanie determinovat niecim tak neuchopitelnym, nemozem prisposobit svoje konanie, svoj zivot podriadit tomu cakaniu, lebo by som zmrzla v prirodzenosti svojho vyvoja, a to nove co pride a ni nezbadala..