fluxus. nie v zmysle umeleckeho hnutia, ale v zmysle prudenia. prud udalosti, neprestajne dolieha, unasa, odputava pozornost. od vsetkeho. uz nezostalo nic ine iba tancovat s plastom vina medzi sedymi ruinami, deti hrajuce sa na ruinach storocnych fabrik. bytovky rozkvitli stromami, a v strbinach panelov sa rozpina vegetacia. popraskane betonove cesty, rozvalane domy, vtaky sidliace v nepreniknutelne zarastenych hornych poschodiach veziakov. nikto tu nieje.

strih na sivu panoramu rozvalin, na schodoch veducich nikam, stojacich ako absurdna blasfemicka skulptura uprostred zaniku, stoji trojkolka. v obrovskych betonovych bazenoch, rozmrza voda a odhodene pneumatiky, bordel zo starych aut sa prelieva takmer von, pristrojove dosky, puklice, dute vajicka chladicov z ktorych ako djin vyprsala zarucna doba.

krasa krasa krasa, na hraniciach civilizacie uz ciha entropia, toto je jej krajina, tuna sa vsetko rozklada a priroda si tisko suska vanitasvanitatum, a ako kali tancuje na mrcine civilizacie.

okusujem si nechty a kusocky koze sa v skarach medzi zoschnutymi doskami rozkladaju, vysusuju, nabaluju na ine zbytky - tam v tieni kde neziaria neonky pump, a kde sa len malokedy dostane ziara okien najblizsieho domu - niesme nic len maly fliacik na geologickej historii zeme, vsetko posudzujeme z nasho meritka ohraniceneho nasou kozou a finitnostou nasich zivotov, zober si slider a zrychli to, zrychli, sekunda je teraz eon a co vidis, iba tiene ludi, a bakelitova doska z auta sa pomaly rozteka alebo rozpada, kontinenty sa zrazaju ako usta milencov, a ich jazyky su prepletene tektonicke dosky dvihajuce sa v spolocnej vasni.

krasa krasa krasa, pretoze ked zhasne posledna lampa, a doznie posledy song, z periferie sa ako nizka hmla vyplazi rozklad a hniloba, entropia s kyselinovym dotykom, posuvajuca slider casu az ku absolutnemu rozkladu.