ochraňujem si v hrvole tajné myšlienky ako špinavé perly. poznali skvostnejšie časy, teraz ich poznám skrz-naskrz, ich nízkosť, banálnosť a vulgárnosť. na ulici si všímam ľudí a ich hrvoly, prípadne bruchá, pretože niektorí nosia svoje tajné myšlienky aj v bruchu. osobne ich mám radšej v hrvoli, pretože ich môžem kedykoľvek vyvrhnúť do úst a rozkúsať, premiešať so silným vínom a prehltnúť, nechať pôsobiť tú zmes a cítiť, ako jej čiastočky prechádzajú permeabilnými membránami buniek, spúšťajú nepochopiteľné procesy, na ktorých konci je svetelný výkrik na sietnici. len pre tento večer.

už nikomu neverím, že nie je tam dole rovnaký ako ja; podľa Meada konštruujeme v nekonečných interakciách, (re)interpretáciách a zrkadleniach medzi me, I a ostatnými rozprávanie, ktorým sa spätne stávame. život ako l’objet trouvé, povyšovaný vždy v prítomnom okamihu na artefakt – zmysluplný a potenciálne vzácny. náhodné veci, ktoré sa stali, túžobne očakávané, ktoré sa nestali, dôkladne zabudnuté výjavy vrcholnej trápnosti, priehľadne štrukturované sociálne odmeny, ľudia, miesta: v jednom zmysluplnom príbehu. verím v sabotáž... keď sa prestanem skrývať pred sebou, nikto predo mnou už nič neskryje. inscenácie budem milovať už len ako inscenácie. v skutočnosti chce každý to isté, a to je len to jedno, ha-ha. veď to poznáte...