VO vašich denníčkoch čítam veľa smutno-smiešnych vecí, niektoré poznám, podobne sa ma dotýkajú.
Všímam si, že ničo sa veľmi mení. Nie je to časom, nie je to vekom, je to dobou. Do kina už nechodievam, veselo pálim, ani hudbu nekupujem, je to ako s filmami-niekto kúpi a šíri ďalej.
Ake o tom som nechcela, moralizovať vie každý. Píšem prácu, je pre mňa dôležitá. Na stole kôpka kníh, medzi ne sa tmolia perá, zápisníky, poháre, zrkadielka a mejkapy. Nevidím ani na klávesnicu, ako sa to na mojom stole hemží a neubúda. Naopak - upracem a hneď je tam niečo, tu nová ceruzka, tam iný katológ a zahrabávam sa zbytočnosťami, rozptyľujem, hladám dôvody prečo tú skurenú prácu nenapísať.
Po dlhom čase som opustila izbu a vyšla von. Pozriem filmy v kinosále, síce ako festival, ale je to tiež kino. Filmy dú moja láska, od detstva si predstavujem, ako "robím " filmy. Raz ako herečka, potom ako spisovateľka-scenáristka, neskôr ako strihačka a nakoniec ako režisérka. Raz sa mi tento sen splní, hovorím si potom, čo vzhliadnem niečo pekné. Alebo si predstavuje, ako sa to dalo spraviť lepšie, analyzujem, pitvám, hlave tie kratšie menejrozpočtové filmy. Pri dlhých sa nudím, nebavia ma tie výpravné eposy a ódy na dokonalosť. Výbuchy a naháňačky, vyzliekanie a slzavé údolia. Chcem aby brali moje filmy všetci vážne. A sem-tam sa zasmiali. Nič viac. Neviem čím chcem byť, a tak volím menšie zlo - reklamu. Od prvej chvíle sa mi tam páčilo - veľa písania, žiadna matika, fyzika. Po prvom ročníku sa nič nemení, stále tie isté úlohy. analýzy inzerátov, dokola tie isté tváre, nemám chuť sa o reklame už baviť. NEzaujímam sa o najnovšie spoty, učaroval mi anderground - adbusters, culture jamming, chcem zobrať štetec do rúk a malovať po stenách nápisy proti Nikeom, proti Ficovi a proti ultra ľahkým jogurtom. Vytáčam sa do nepríčetnosti z krásnych tváričiek a z baby spotov, mám koprivku z práškovej reklamy a n e k o n e č n ý ch teleshopingoch!!! Nech idú do riti... Potom sa vrhnem na andrgraund-čítam o kyberpriestoch, hackingu (pol slova nerozumiem), chcem na kyberku, chodiť na dramáč a medzitým si hladať lásku. Tiež nemám prachy.
Všetko okrem lásky sa mi podarí nájsť, aj to čo som nechcela - prácu v reklamke. Utápam sa tam v číslacha exl tabulkách a nudných tlmočníckych prekladoch. Nechcem tak žiť, chcem sa naučiť lietať a odísť NIEKAM. Hocikam, alebo do péčka sa odjebať od tiaľto peč. Hnevámn sa, že neviem opustiť niečo, čo ma nebaví, aby som našla to čo ma baviť bude. Čo to bude?
V hladaní a cestovaní opúšťam lukratívny job, cestujem do Ameriky a Mexika, zamilujem a znenávidím seba.
Potom už všetko naberá rýchly spád. Konečne opetovaná láska, nechuť k práci a štúdiu, samá umelá zábava, netvorím, nežijem naozaj. Len sa teším, z toho čo mám. Ahá tak toto je ten pravý anderground. A ziťujem že nič také nie je-všetci sa obliekajú do pekných drahých značkových a výrazných vecí, nakupujú od v hypermarketoch, majú najnovšie mobily a fajčia kamelky a nič čo hovoria ani nerobia. Pretvárka, až a pár výnimiek. Je in, byť opiercovaný, potetovaný a Sprite to vystihne a natrie nám to- kuraciu polievku nosíte. Hahaha.
A dlho nič, začínam sa nudiť, strácať akýkoľvek záujem, upadám. Nielen na duši.
Prestávam sa cítiť dobre,prestávam nadobro fajčiť, ale aj tak ma bolí vyjsť 3 poschodia naraz. Po pár mesiacoch zistím, že to v zdravotníctve bude asi dosť zlé, lebo všetky vyšetrenia si musím vydupať. Nechcem, aby to vedeli rodičia, tak nevyužívam konexie a ide to hrooozne pomaly.
"Dobrý deň som tá a tá, mala vby som mať výsledky testov z minulého týždňa."
No viete, zavolajte neskúr, ja už mám vypnutý počítač " (wtf?!!!) a tak podobne.
Možno mám len paranoju, ale ako zistím, či nie som "prekliata" rakom ako 3 pokolenia mojich mám a prastarých mám?
Všetky sa dožili vysokého veku, ale...Zobrali im ženstvo, ich posledné dieťa sa narodilo pred 30tkou.
A bác. Spadla som zo svojho egoistického vatového hniezda, nahryzol ma červík obáv o budúcnosti, mojej budúcnosti v roly maminy. Byť mamou, dobrou mamou, ako bola a je tá moja. Nebáť sa len o svoj život ale aj o toho malého tvorčeka. Som v kliešťach, ktoré zviera čas a (ešte)neznáma obava. Mrazí ma pri pohľade na detské fotky, všadekričiace bábetká, kočíky a tie prekliate bezzubé reklamy na telefónne spoločnosti, ktoré majú prd spoločné s deťmi...Už chápem slabosť pacientov odkladajúcich najdôležitejšie zdravie nabok s výhovorkami typu zajtra, dnes nie. A ja som stále viac unavená a unavená....