Si mi mal dnes zavolat. Ale nezavolal si. Stava sa. Zrejme si zabudol. Chapem. Je mi to len jednoducho luto. Myslela som si, ze prave ty budes ten, ktory ten papier poriadne oceni. Bohuzial, mas ale zrejme opat den "chcem byt sam, ved ja som rad sam". A mna to tak strasne mrzi. Pretoze som vcera cely vecer myslela na teba, pretoze som verila, ze teba to potesi.
Nevravim, ze nie som stastna, ze som tie skusky spravila, ale ten papier pre mna zcasti stratil svoju hodnotu. Asi kvoli tomu, ze vsetci si boli isti tym, ze tie skusky zvladnem. Nikto o tom nepochyboval. A preto ani nikto neocenil moju snahu. Citim sa ako vtedy kedysi davno, ked som vyhrala druhe miesto na okresnom kole anglickej olympiady a strasne som sa z toho tesila. Ale vtedy mi mama povedala taku osudnu vetu: "co sa tak tesis? Usmievat sa mozes ked budes prva ako tvoja sestra." A tak mi zostava len to co vzdy. Zahrabat sa co najhlbsie pod perinu, objat macika a tvarit sa, ze vsetko je ok...