Padám a nemám padák.
Padám do tej tmavej, snáď nikdy nekončiacej pripasti.
Padám hlbšie a hlbšie, padám sama.
V tme čoraz tmavšej,
nevládzem kričať, plakať.
Padám ruka v ruke s úzkosťou, do prázdna,
do toho prázdna, čo mi tak zožiera vnútro.
Padám a myslím, že hlbšie to už nejde.
Klesám v očakávaní dopadu, v očakávaní momentu,
ktorý ukončí môj pád a zároveň spustí môj vzlet.
Vždy, keď myslím, že je nadosah, mýlim sa.
Vždy, keď zatvorím oči, pripravená dosiahnuť Absolútne Dno, ono
sa odomňa na míle vzdiali.

A tak stále padám.
Ešte vždy bez padáka.
Padám a mám strach...