Pred dvoma dnami sme vystupovali v Slovinsku.

Show pri prilezitosti otvorenia spolocensko-obchodneho City centra, mesto Celje, akcia na akych robime ohne pomerne casto. Slavnostny prihovor, miestna smotanka, hudba, nejake atrakcie, nasa fireshow ako jedna z nich. Spolu s nami na akcii vystupovali artisti z Polska, uz sme sa s nimi zopar krat stretli na podobnych eventoch, naposledy v dalekom Katare pri vystupovani v ramci muzikalu Aspire. Akrobati, cirkusaci, skacuci salta, balancujuci na jednej ruke, lietajuci vo vzduchu.

Tentokrat budeme spolocne vytvarat kulisu pri prilezitosti uvedenia dalsieho svatostanku konzumu do zivota. Pani v oblekoch a damy vo vecernych satach si posadaju na VIP stolicky, novodobe cirkusacke predstavenie sa moze zacat. Ohne, stuhy, nad hlavami publika lieta Raph a predvadza dych vyrazajuce kusky, Aneta a Magdalena tancuju vo vyske asi 3 m na stuhach, do toho prichadzame my, piati Anta Agni tanecnici s ohnom, tocime s ohnami, pyroefekty, svetla, grandfinale, potlesk, blesky z fotoaparatov, koniec show, zacina sa raut, jedlo, pitie. Dnes sa toto nakupne centrum zmenilo na zvlastnu cirkusovu arenu, zajtra sem budu prudit davy ludi za nakupmi. Zvlastne, trochu vulgarne a gycovite. Do mysle sa tlaci otazka: aky to ma vsetko zmysel ?

Dnes som vsak zazil nieco zvlastne, povznasajuce, nieco co cloveka nachvilu zanesie do ineho sveta, zazitok, aky clovek par krat za zivot zazije pri krasnej hudbe, s milovanym clovekom, alebo trebars sam v noci v lese. Okamihy, kedy sa otazka zmyslu straca, kedy je zmysel jasny, uchopitelny a nespochybnitelny rozumom.

Pocas generalky som pomahal s vytahovanym a zhadzovanim hodvabnych stuh, na ktorych tancovali polske artistky. Vystup na hodvabnych stuhach vyzera asi takto: Zo stropu az pozem su spustene dlhe hodvabne zvesy, artistky sa na ne vysplhaju, tocia sa na nich, zamotavaju sa do nich, pohyby zladene s hudbou, je to nieco medzi tancom a letom vtaka, cloveku pri tom tuhne krv v zilach, artistky su vysoko, nezaistene, staci jeden chybny pohyb a pad by bol neodvratny.





foto: Aneta a Magdalena na stuhach

Pozeram sa na cely vyjav z hora, z pozicie asistenta, ktory ma v spravny okamih vytiahnut hodvab hore a zrazu - zrazu citim v ociach slzy. Nachvilu zabudam na to, ze za chvilu vystupujem, na vsetky tie veci, co musim urobit, aby to dopadlo dobre, zrazu sa nechavam strhnut, uniest. Bude to asi tym napatim, tou hudbou, tym pohladom, uvedomenim si – uz viem preco sme tu. Preco sme v tomto chladnom nakupnom centre, ktore je vsetkym moznym len nie vhodnym prostredim pre vystupenie, preco vystupujeme pred tymito byznismanmi v oblekoch . V jediny okamih sa show meni na posolstvo. Hodiny, tyzdne, mesiace, roky, driny tych dievcat na stuhach v jednom okamihu prinasaju svoje plody, zrazu chapem ten obraz – tuzba po volnosti, tuzba po zmysle, po niecom vyssom, niecom hlbsom, nieco, co prekracuje hranice nasich kazdodennych zivotov. Jasne, cire, nespochybnitelne. Dalsi krasny sposob, ako to vyjadrit.

Na samotnom predstaveni hladim do oci tym ludom v oblekoch. Je to tam tiez. Iba na okamih, ale je. Zrazu som rad, ze sme tu, v tomto nakupnom centre, ze sa na nas pozeraju prave tito ludia. A som rad, ze som sucastou toho. Nachvilu vidim nieco, co dava mojmu zivotu zmysel.