rozhovor s Dusanom Mitanom
v aktualnom .tyzdni 11/2006...

Sedím, čítam a píšem
ŠTEFAN HRÍB, JURAJ KUŠNIERIK
Narodil sa v krčme, kde Rázus napísal svoje Sonety. V roku 1965 mu v Mladej tvorbe vyšla prvá poviedka. Odmietol konzultovať svoju diplomovku s Jánom Solovičom, a preto nemá diplom z VŠMU. Hoci mu za normalizácie vychádzali knihy len sporadicky, stal sa generačným autorom. Keď mal 45 rokov, prežil obrátenie k Bohu. Rád provokuje a miluje londýnske puby. Dušan Mitana.


.do literatúry si vstúpil v polovici 60. rokov. Aká to bola doba?
Bolo to také uvoľnenie na dva-tri roky, kým neprišli Rusi. Slobodne sa dýchalo, aj keď to bolo relatívne. Keď sa dnes spomína na „zlaté šesťdesiate roky“, tak treba povedať, že to nebola žiadna idyla. Aj vtedy existovala cenzúra. Vychádzalo však množstvo českých prekladov svetovej literatúry. Z tohto hľadiska to bolo veľmi príjemné.

.začínal si v Mladej tvorbe...
Ja som sa tam dostal, keď som chodil na strednú školu v Novom Meste nad Váhom. Vtedy vyšiel manifest Osamelých bežcov, ktorý napadol Daniel Okáli. Ja som na to napísal reakciu, že sa mi to naopak páči a že mi to hovorí z duše. Po skončení strednej školy som išiel do Bratislavy študovať novinárstvo a o rok som už bol externým redaktorom v Mladej tvorbe.

.ako si sa k Mladej tvorbe dostal?
Objavil som ju v stánku na stanici v Novom Meste. Tak som si ju kúpil, aby som videl, čo to je. A bolo tam to, čo som sám cítil.

.ty nepochádzaš z nejakej intelektuálskej rodiny...
Narodil som sa v Moravskom Lieskovom v krčme môjho deda, kde písal Martin Rázus svoje Sonety. Tým bolo asi predurčené moje ďalšie pôsobenie. Hovorili mi, že zo mňa bude kňaz alebo spisovateľ. No a mne napadlo, že by som to mohol spojiť. (smiech)

.ty si sa naozaj narodil v krčme?
Áno. Tam sme bývali. Matkin dedo bol krčmár a legionár. Bol aj v ruskom zajatí a domov sa vrátil až v roku 1920. Doma sme mali kralickú Bibliu, kde bolo zapísané, že cestou z Ruska vystúpil aj na horu Sinaj. Môj otec pred druhou svetovou vojnou narukoval a chcel brániť Československo pred Nemcami. Tvrdil, že sme mali silné bunkre a že proti Nemcom bolo treba bojovať. Prišla však demobilizácia. Potom za Slovenského štátu bol vo východnej divízii, chcel bojovať v Povstaní, no Nemci ich odzbrojili a odviedli do koncentráku. Po svojom oslobodení sa ešte stihol zapojiť do Pražského povstania. Po vojne si založil krajčírsku dielňu, mal troch tovarišov, no v štyridsiatom ôsmom to komunisti znárodnili.

.ako si sa dostal k písaniu?
Od malička som veľa čítal, dosť skoro som začal písať – niektoré z mojich vtedajších zápiskov som zaradil napríklad aj do mojej najnovšej knižky. Po maturite som išiel do Bratislavy študovať žurnalistiku.

.prečo žurnalistiku?
Hrával som futbal a chcel som sa stať športovým novinárom. O futbale som už od detstva písaval do okresných novín. Mal som sen, že do takej tridsiatky budem hrávať v reprezentácii a potom budem športovým novinárom. Zo žurnalistiky som však rýchlo odišiel. Študoval som potom filmovú dramaturgiu na VŠMU. Tam nás učil napríklad Kalina, Šimečka, Marenčin a bolo tam viac slobody. Potom tam prišiel Solovič, ktorý mal byť konzultantom mojej diplomovej práce. Odmietol som s ním však konzultovať a zo školy som odišiel.

.čo si robil po skončení školy?
Nastúpil som ako redaktor do Romboidu, no dlho som tam nevydržal. Mal som ísť na dva roky na vojnu, a tak som sa aj s pomocou spriatelených lekárov spolu s Dežom Ursinym zašil na psychiatriu. Neskôr k nám na izbu pribudol aj režisér Štefan Uher. Bolo nám tam výborne. Potom som bol na voľnej nohe a tak je to doteraz.

.z čoho si žil?
Napísal som niekoľko adaptácií literárnych diel pre „bratislavské pondelky“, teda inscenácie v televízii a z toho sa dalo na čas vyžiť. Počas perestrojky vyšla moja kniha Koniec hry v Rusku v stotisícovom náklade a z toho som žil tri – štyri roky.

.čím si žil počas normalizácie?
Čítaním. Knižky vtedy stáli päť korún. Tak som veľa nakupoval a potom som to celé roky čítal. A keďže mám zlú pamäť, môžem čítať povedzme detektívku aj desať ráz, a vždy je to napínavé.

.bol si v nejakom kontakte so spisovateľmi, ktorým pravidelne vychádzali knihy?
Nie. Ja som bol vždy solitér. A nepociťoval som ani potrebu byť s nimi.

.a s tými, ktorých tak často nevydávali?
S ľuďmi ako Dušan Dušek, Peter Zajac, Jano Štrasser, Ivan Štrpka alebo Dominik Tatarka som sa stretával. Stále som bol v kontakte s Mariánom Vargom.

.ty si ten režim vnímal ako?
Ako väzenie.

.veril si, že sa to raz skončí?
Veril som, že koniec raz príde, ale myslel som si, že ja sa toho už nedožijem.

.osemdesiaty deviaty rok ťa prekvapil?
On asi prekvapil všetkých. Osemnásteho novembra sme sa stretli u Ivana Kadlečíka. Boli tam disidenti a spisovatelia. Pripravovali sme spoločné verejné vystúpenie na desiateho decembra. Večer sme počúvali rádio a dozvedeli sme sa o tom, čo sa deje v Prahe. Slovenskí disidenti teda revolúciu určite nepripravovali. Dozvedeli sme sa o nej až o deň neskôr.

.v ďalších rokoch sa udialo všeličo zlé, mnohí zlyhali, bol tu Mečiar, rozdelilo sa Československo... To ťa prekvapilo?
Trochu ma to prekvapilo. Väčšina ľudí z VPN boli moji kamaráti. To boli takí salónni politici. Mečiar svojou demagógiou oslovil masy. Keď sa potom dostal k moci, tak som dosť veľa proti nemu písal.

.spisovatelia sa rozdelili na „národných“ a tých „proti“. Ty si bol kde?
Ja som bol z ich hľadiska protinárodný. To rozdelenie prišlo hneď po osemdesiatomdeviatom na konferencii spisovateľov. Tam vznikol Spolok spisovateľov a Obec spisovateľov.

.o čo v tom rozdelení išlo?
Myslím, že tí „národní“ sa tak trochu zľakli toho, čo tu vzniklo, tej novej slobody. Ale ja nechcem nikomu vstupovať do svedomia.

.v 90. rokoch si už mohol publikovať. Zmenil sa ti život?
Áno. Začali mi takmer každý rok vychádzať knihy. Nemám rád, keď teraz mladí autori začnú skuhrať a romanticky spomínať na červenú minulosť, a pritom nevedia, o čom hovoria. Je mi to smiešne.

.ak si pred osemdesiatym deviatym väčšinu času sedel doma a čítal, čo si robil potom?
Stále som si písal a čítal. Stále to isté. Ja som v podstate taký dinosaurus. Od osemdesiateho štvrtého som na voľnej nohe, sedím doma, čítam a robím si poznámky. Pred polrokom som odpojil aj satelitnú televíziu.

.čo si čítaš teraz?
Väčšinou stále tie staré veci. Napríklad Vojnu a mier, Besov... Ja som odchovaný na starej ruskej literatúre. Tiež ma stále zaujíma magický realizmus – Borgés, Márquez, Cortazár.

.chodievaš voliť?
Áno. Dokonca pred voľbami v roku 1998 som v nejakej ankete povedal, že to je „psia povinnosť“.

.a je?
Teraz nie. Ale vtedy to psia povinnosť asi bola.

.podľa čoho volíš?
Podľa svojho svedomia. V roku 1998 som volil SDK, posledne som volil KDH.

.sleduješ politické dianie?
Samozrejme. Každý deň čítam asi tri hodiny noviny.

.prečo?
Lebo ma to zaujíma.

.ale veľa sa v novinách nedozvieš, či nie?
Nedozviem. Ale ja to nečítam preto, aby som sa niečo dozvedel, ale aby mi ušiel čas.

.teraz všetci hovoria, že Fico je veľká hrozba a zase treba ísť voliť. Čo si ty myslíš?
Fico asi vyhrá, ale už to podľa mňa nie je nejaká veľká hrozba. Neobávam sa nejakých zásadných zmien po voľbách.

.pochádzaš z veriacej rodiny?
Z evanjelickej rodiny. Otec bol takzvaný „ročák“. To znamená, že do kostola chodil raz za rok. Matka chodila pravidelne.

.a ty?
Vždy som veril, že niečo nad nami je. Bol som asi deista.

.potom si však začal verejne hovoriť o svojej viere. Čím sa to začalo?
V mojej prvej knihe som mal motto od Lao C´. Prešiel som teda cez budhizmus a nakoniec som sa vrátil ku kresťanským koreňom.

.prečo?
Lebo sa ukázalo, že bez milosti Božej bude s nami zle.

.ako si na to prišiel?
Moja dcéra chodila do jedného kresťanského spoločenstva a povedala mi, že sa tam už dva roky za mňa modlia. Až som sa zľakol, či nie je ohrozená moja slobodná vôľa. Kresťanstvo je nadprirodzený osobný vzťah s Bohom, a to ma nejako oslovilo a dal som sa ešte raz pokrstiť. Mal som vtedy 45 rokov.

.čo na to hovorili tvoji kolegovia?
Bál som sa, že sa čitatelia aj kolegovia odo mňa odvrátia, že si budú myslieť, že som sa asi zbláznil. Aj sa to hovorilo, ale nemohol som predsa svoju vieru tajiť.

.mal si odvtedy aj pochybnosti?
Áno. Tie má predsa každý človek. Mal som aj krízy.

.v čom spočívali?
Občas mávam depresie. Pri zaspávaní vtedy mávam panickú úzkosť. Niekedy to trvá aj mesiac.

.čo vtedy robíš?
Čítam Bibliu, najradšej žalmy. Som stále doma, s nikým sa vtedy nestretávam.

.ako znáša tvoj životný štýl manželka?
Fantasticky. Už sme spolu 40 rokov. Moja manželka je svätá žena. Žiadna iná by to so mnou nevydržala.

.ako to v živote riešiš s alkoholom?
Však vidíte, aj teraz som si dal dva deci červeného. Ja pijem iba keď idem do mesta niečo vybavovať. A to je tak raz za dva mesiace. Na pivo nechodím. Raz za pol roka idem do Klubu spisovateľov „vyčistiť chliev“.

.spisovateľ je človek, ktorý má zaujímavý pohľad na život. Ako sa to dá získať?
To je vrodené a treba si to „nažiť“.

.ako?
Štyridsať rokov žijem v Bratislave, väčšinou zavretý v jednej izbe. Aj tak sa to dá. Taoistická múdrosť hovorí, že ani nevyjdeš zo svojej izby, a obsiahneš celý svet.

.mávaš tvorivú krízu?
Neviem. Ja si neustále robím poznámky, 80 percent z toho zahodím a z toho, čo zostane, niečo vytvorím.

.máš nejaký spisovateľský sen?
Uvidíme, čo príde. „Nestarajte sa o zajtrajší deň. Zajtrajší deň má dosť svojich starostí“. To je z Ježišovej Kázne na hore.

.niektorí hovoria, že na Slovensku nevznikol román, ktorý by opisoval realitu posledných 15 rokov. Je to tak?
Nie je to tak, lebo ja som teraz vydal román Zjavenie, a tým som to poprel. Je to generačný román mojej generácie.

.je tu silná skupina mladých spisovateľov?
Ja mám rád Jáchyma Topola zČiech. Takého spisovateľa jeho generácie na Slovensku asi nemáme.

.veľa sa hovorí o tom, že na Slovensku je kríza kultúry. Je?
To je odjakživa. O kríze kultúry a kríze literatúry sa hovorí od doby Starého zákona.

.máš pocit, že štát sa o kultúru málo stará?
Nie. Nemyslím, že mám nejaký dôvod na fňukanie.

.narodil si sa v krčme, kde Rázus písal Sonety, tvoja manželka sa volá Kristová, máš zaťa a vnuka menom De Jesus. Nie sú to nejaké znamenia?
Istým spôsobom je náš život predurčený. Aj biblické proroctvá sa napĺňajú. Máme však slobodnú vôľu a môžeme sa rozhodovať.

.svojho času si sa podpisoval Dušan Krist Mitana...
Bol to hold mojej manželke a zároveň verejné priznanie ku Kristovi. A trošku aj provokácia.

.väčšinu života si strávil v Bratislave, v poslednej dobe chodíš často za rodinou do Londýna. Ako sa ti tam páči?
Veľmi dobre sa tam cítim. Akurát na Oxford Street je tak veľa ľudí, že si tam nemôžem ani zapáliť – bojím sa, aby som niekomu niečo nepodpálil.

.nemáš pocit, že tam je dekadentný Západ a tu je duchovnejší Východ?
To určite nie. Ja milujem puby...