Vykracujem si priamym krokom klukatym chodnikom, za niecim..tak rychlo ako sa len da,
vsetky jeho zakutia preskocim skumavym pohladom, nechcem sa zdrziavat ani otacat, nesiem si len sameho seba a ponahlam sa za vsetkym na com zalezi a co mi dava zmysel.
Vsetky praskliny pozorne preskocim, nerad by som skocil do tej tmy co sa v nich ukryva.
Postupne zistujem, ze cim dalej stretavam menej a menej chodcov..nevadi o to viac casu mi ostava na to aby som si ich lepsie vsimol, obcas sa pristavia. Iba skumaju zvedavymi ocami usmevom davaju povzbudenie, to je vsetko co potrebujem, prezradi im to moj pohlad. A ja len pocuvam trepotanie kridel mojej duse ktora sa vznasa vysoko nadomnou a stale kracam jej smerom..nemam pochybnosti ani strach.
Staci mi, ze som sam sebou.