prechádzam sa pomedzi preplnené regály.
veci naukladané na podlahe sa tvária akoby mi padali k nohám.
na horné poličky ani nedovidím.
pestrofarebné obaly, zaručené značky, uniformné produkty reťazca, 20% navyše, zaručené ceny. špeciálne akcie.
príliš mnoho informácií. odpútava to moju pozornosť.

chcem sa najesť.
nie. potrebujem jesť.

aspoň si to myslím.
prebdená noc strávená v spoločnosti „velbloudú“ sa na mne celkom podpísala (a vlastne nie jediná).

pri pohľade na väčšinu známych aj neznámych potravín (aspoň myslím, že som stále v oddelení s jedlom) sa snažím vybaviť si chuť. a vybrať si.
s nádejou upieram pohľad na známe obaly. pamätám si ich z mojej kuchyne, kedysi dávno.
žiadne asociácie.
varila som rada. jedla som rada.
teraz musím.
môj mozog ale ako odozvu vracia len zúfalé tápanie za náznakmi príchutí, mmm..., škoricová... nič.
pomaly prekladám nohy a pohľad mi kĺže v úpornej snahe zastaviť sa na niečom, po čom by som siahla...

zastavím sa. kebyže sa trochu snažím, videla by som svoj odraz v sklenených dvierkach mraziaceho boxu. niežeby mi to chýbalo. teraz už nie.
radšej.
akoby v inom rozmere vnímam vrecúško mrazeného listového špenátu...
telom mi prejde triaška a zrazu je chuť príliš intenzívna. jemi teplo. obleje ma studený pot a napriek suchu v ústach mám chuť si odpľuť. žalúdok sa začína vyhrážať. potichu mu venujem jedno ostré a škodoradostné „cha“. dobre viem, že nemá čím.
//mimochodom na prázdne kŕče nad porcelánom som si už dávno zvykla... niekedy mám dokonca pocit, že si ich celkom užívam. a už mi to vôbec nepríde zvrátené.

nemám pojem o čase, ale mám pocit, že sa za mnou začal presúvať jeden zo zamestnancov. nechcem (si) robiť problémy. odhodlaná zaostrujem na policu predo mnou.
instantné čínske nudlové polievky. rôzne značky, rôzne príchute. zaberajú v dlhočiznom regáli aspoň 4,5 m. neviem si vybrať. nakoniec konštatujem, že je v tom príliš veľa chémie. a ja teraz predsa potrebujem niečo zdravé.

nakoniec si vyberám čokoládové mlieko, ktoré by kľudne mohlo byť produktom z toxických odpadov niektorej z okolitých fabrík.
chutí mi.

dáviť sa nebude. nie dnes.
stále nezaostrujem. myslenie zmätené a akákoľvek snaha sústrediť sa, ešte stále končí neúspechom.
ale aspoň sa už nepotácam.

rozhodla som sa, že v rámci stabilizácie to budem považovať za úspech.