Je okolo polnoci a ja este nespim...prsty sa mi ledva vlecu po klavesnici a oci sa mi pred monitorom zatvaraju k nebezpecnej hranici uplneho bezvedomia. Ale ja este stale nespim a sliepnam..aby som len nemusela spat a snivat o hrozach, ktore ma prenasleduju den co den v tym najstrasnejsich podobach aj v najjemnejsich paucinkach snov. Tak preto pozeram...ako sa monitor znova a znova vysvecuje, co sice nevidim, ale o tom viem, co ma naplna strachom z poskodenia oci, ale vzdy je to znesitelnejsie ako hrozy v snoch.
Prehltla som posledny dusok caju. Bol metovy a teda krasne vonal a este lepsie chutil. Pripomenul mi chvile stravene v cajovni, ked sme chlipkali caj, hovorili si ftipne historky, experimentovali s vodnou fajkou. Ale to su bohuzial len spomienky. Tie blednu az sa napokon stratia. Napadlo mi, ze vsetko co sa mi v zivote stane,by som si si mala dakam pisat, inak sa to strati ani neviem kedy ani neviem kam. a to mam mrzi. Dojedla som aj posledny kusok torty z mojich narodenin. Bola vynikajuca. Taka, ako ju vie robi len mamika so sestrou. Moja oblubena. Tanier odnesiem zajtra, dnes uz nevladzem. V pozadi mi hra radio z ktoreho sa ozyva Butterfly. Pekna..pripomina mi obdobie pred par rokmi...a spaja sa mi to z mystickymi chvilami, ktore som prezila len v svojej hlave.
Mam pocit,ze sa vsetko na mna vali...netrpim strachom z uzkych priestorov, nemam pocit, ze steny mojej ozby sa k sebe priblizuju, nemam pocit, ze mam zomriet v ich pevnom objati...mam len tusenie, ze ma nieco neviditelne zovirie v naruci...a odnauci ma zit.
Uz nepocuvam radio, nevnimam ani tikanie hodin ani tichy bzukot pocitaca, iba sepot listia stromov vonku a buchot mojho srdca, akoby niekam bezalo. Len neviem, kam sa ponahla. Ved nema dovod. Mozno uteka pred dazdom, ale samo si neuvedomuje, ze len dazd ho vie vratit zase na piedestal mojho Seba.Naco sa ponahlat?
Citim, ako mi otazievaju nohy a boli ma kazda somaticka aj nervova bunka mojej denno-denne zomierajucej pozemskej schranky. Ano, ved kazdy den sa rozhodujem, ci zit dalej. A zo strachu pred smrtou, zvolim zivot. Stale sa len rozhodujem. Kolko za den spravim rozhodnuti? Sto? Dvesto? Ci tisic? A v kolkych otazkach som sa rozhodla spravne? Teraz si volim spanok a preto vypinam pocitac, monitor...davam si mobil na nabijacku..odtackam sa do druheho kuta izby a vdacim gravitacii, ze ma uklada do postele...vklznem pod perinu a vdacne kladiem hlavu na vankus, pritahujem perinu az k hlave..uz nemam silu bojovat s uvanou..hrozy, berte si ma, mate ma tu...
Pocujem ako na odkvapovu ruru kvapkaju kvapky. Dakujem, uspavate ma. V polospanku si uvedomujem,ze zajtra bude vsetko mokre a zase budem mat premocene rifle...kde si slniecko?? no v mojej dusi ani na oblohe nie..aspon teraz nie. mozno rano, ked sa zobudim...a zistim, ze vsetko je inak, ako sa mi teraz javi.
Uz nemyslim. Len spim. Vykon zivotnych funkcii poklesol...blizi sa limitne k nule..a v tom sa rozhodujem,ze dnes hroza nepride, ze zajtra mi nohavice nenavlhnu, pracu na dejepis neodovzdam, nikoho nesklamem a slnce nevyjde. Nie pre mna. Ja ho uz vidim a kracak k nemu. Rozhodnutie definitivme ako posledne klepnutie na sude. Moznost odvolat sa si neuplatnim. Citim uplne stastie. Cesta spet neprichadza do uvahy. Teraz uz nic neprichadza..nikam.
Lebo ked sa vsetko skonci, potom uvidim nasledky rozhodnuti. A aj ked zistim, ako to bolo spravne a co som robit nemala, nic s tym neurobim a ani nebudem chciet nieco menit.