sesternici mojej zeny zomrela babka. kratko nato sa jej zjavila vo sne a nechala jej ODKAZ. bola to len nejaka haluz, obycajny sen? ona je presvedcena, ze nie. a ja jej verim.

kratko po babkinej smrti sa jane snivalo ze uprostred noci zazvonil telefon.
- halo, kto je tam?
- stara mama.
- prosim?
- bola som ta pozriet.
- prosim?? kde si?
- v malom dievcatku.
- ... stara mama, si v nebi?
- nie je nebo ani peklo.
- ...... uvidime sa este?
v tom sa spojenie prerusilo a jana sa zobudila. mala na sebe to iste pyzamo ako vo sne, vsetko okolo bolo uplne rovnake. zacala sa cela triast, a nakoniec si musela ist lahnut k spolubyvajucim.

jana si vzdy zo vsetkeho robila srandu, vsetko zosmiesnovala a videla z nadhladu. ked vsak hovorila o tomto, tvarila sa smrtelne vazne. sedeli sme v kuchyni ja, ona a moja petra. vsetkych nas mrazilo v chrbte a mali sme slzy v ociach. takto napisane to vyzera mozno ako nejaka haluz, ked som to vsak pocul od nej, ani v najmensom som nepochyboval, ze to bol ODKAZ.

posledne roky som sa zmietal medzi vierou v nadprirodzeno (praveze skor iba nadejou v jeho existenciu) a spochybnovanim tejto nadeje. poviem vam, nemal som moc z toho dobru naladu. uvedomovat si nevyhnutnost smrti, a zaroven pochybovat o zmysle tohto celeho, to je dost brutal. dokonca nechapem ze to inych ludi moc neberie. vacsinou ked som sa niekoho pytal na smrt tak som pocul take huste odpovede v tom zmysle ze "zomriem a no a co?" ti ludia proste mali v pici, alebo sa aspon tak tvarili. u niektorych to mohla byt silna viera v nejaky zmysel, ale u vacsiny asi skor len nezaujem, ktory ale doteraz nechapem. pre mna v poslednom case praveze nie je nic zaujimavejsie, nic podstatnejsie, ako haluzit si o smrti a zmysle zivota. a to aj napriek tomu ze viem ze asi na nic moc nepridem, ale aspon sa chcem o to pokusat.

teraz nevravim, ze ODKAZ od janinej babky ma nejako priblizil ku zmyslu, ale vratil mi v nebyvalej sile VIERU v nadprirodzeno. uz pocujem kritiku zo strany zastancov "zdraveho rozumu". pocujem tak vlastne sam seba este pred nejakym casom, ked som akukolvek vieru v nadprirodzeno (zdoraznujem VIERU, lebo NADEJ som mal aj ja vtedy) povazoval za pochabost a nechapal som ako moze niekto tak slepo verit niecomu o com nema dokazy. (aj vtedy ma ale este viac srali ti racionalisticki kokoti ktori tvrdili ze nic nadprirodzene urcite neexistuje. oni tiez nemali dokazy pre svoje tvrdenie, ale napriek tomu sa dobrovolne rozhodli ze budu verit radsej tejto svojej bezutesnej pravde).

aby som zase nehral frajera, aj moja obnovena viera v nadprirodzeno (mohol by som hovorit o bohu, ale to by bolo matuce) mi stale nechava priestor pochybovat o nej. len uz tie pochybnosti su ovela mensie a nie take tryznive. inak by ma zaujimalo ci niekto moze verit na 100 percent. normalne tak mat nejaky pristroj na meranie viery a s tym vpalit v nedelu do kostola a tie babky pekne jednu po druhej odmerat...

na zaver este jedna vec co mala byt povodne na zaciatku: ze preco zase VERIM (lebo ten odkaz od janinej babky bol len jednou z veci ktore ma vratili. tou druhou bolo toto):

zazil som chvile ked som neveril VOBEC, velmi dobre poznam pocit "neveriaceho" aj niektore z jeho argumentov: vieru povazuje za absolutne "nevedecku" a hlupu, vieru v posmrtny zivot proste len za nejaku naplast na strach zo smrti, vsetky nadprirodzene ukazy (ako odkazy od babiek, zjavenia mrtvych, panny marie, zazitky z klinickej smrti, telepatia) za prejavy nejakych psychologickych defektov recipienta, pripadne za produkty mozgu, ktore sa o par rokov budu dat spolahlivo vysvetlit matematickymi ci chemickymi vzorcami.

tento postoj, ktory som maval casto, a stale sa pred nim navzdy neuzatvaram, je (aspon pre mna) dost depresivny, nedava mi nic nez obycajnu a prazdnu nicotu, je prizemny a bez akehokolvek zmyslu. mozno sa mi trosku nazere ego pri pocite ze zostavam verny "pravde" a ti "veriaci" su smiesni chudaci, ktori klamu sami seba v zaujme toho aby im bolo na svete prijemnejsie.

na druhej strane, okamziky v ktorych SILNO VERIM v nieco nadprirodzene, ma vyslovene vnutorne naplnaju. blaho, radost zo zivota. pocit, ze zivot MA zmysel, i ked este neviem aky. pocit pravdy, pocit ze "ano, takto to naozaj je". nieco ako zaver zahrady...

a tento strasne zjavny rozdiel medzi pocitmi "neveriaceho" a "veriaceho" ma presvedcil, ze moja volba je VIERA. (uz pisem ako nejaky vydrbany farar, este pred tyzdnom by som sa za to zabil:-))