vybehla si len tak, v kvetovanej šatke, ktorú si si narýchlo prehodila okolo krku, na terasu a začala kričať. bolo už šero a nebála si sa, že ťa niekto uvidí. v diaľke bolo počuť električky, a ty si ich neváhala z plnej sily prehlušiť. jačala si, ako slony, keď sú v noci nekľudné a nemôžu spať. zavierala si oči, na čele ti vystupovali žily, držala si sa zábradlia, zakláňala hlavu a naplno si si to užívala.

zaliezol som do skrine, zavrel sa tam, a začal ti kričať oproti. kričal som v prestávkach, keď si naberala dych, kričali sme chvíľu do rytmu, chvíľu úplne arytmicky. chvíľami mi prišlo, ako keby sa náš krik začal rýmovať, hoci sa vňom nedali rozpoznať žiadne slabiky.

ulicou sa pozvoľne rozľahla aróma tvojho kriku. pripomínala chuť čiernorýbezľových airwaves na tvojom jazyku. chuť tvojho jazyka na mojom jazyku. bol to ten zvláštny druh kriku, voňavý a teplý ako krk na tom mieste vzadu, kde začínajú rásť vlasy. bolo to, ako keď len potichu zatneš ruku v päsť a zašepkáš prízvukované áno, ibaže naopak.

kričali sme celé hodiny. susedia nás už poznali, sem tam sa niekto pristavil a počúval. skončila si tak zrazu, ako si začala. zaliezla si dnu a zaklopala na skriňu: „vylez, ideme sa dakam najesť.“