bolo cca 40 minut po polnoci, ked som schadzal dost tmavou ulicou osamote domov. Sceneria bola prekrasna. Na pravej strane boli kriky, kamenne oblozenie svahu, schodiste do internatov. Na lavej strane bolo exkluzivne staveniste dvoch pavilonov nemocnice (uz 15 rokov ich stavaju a este sa tam ani tehla nepohla). Kym zidem na koniec ulice, je dost casu. Kedze popri chodniku bolo dost tmavych miest, mysel pracovala rychlejsie.
Pesi chodievam dost casto, vypracoval som si zvyk pocas chodze tuho rozmyslat, ved ked idem, mozog az tak velmi pouzivat netreba, chodi to skoro samo, takze sa mozno venovat dolezitejsim veciam.
Zrychlene rozmyslanie a pomerne dlha ulica... to znamena velmi vela strojoveho casu na rozmyslanie. Tak som zacal preberat udalosti poslednych dni, co ma nepriamo zaviedlo k udalostiam davnym.
Zazili ste niekedy to, ze osoba, ktoru ste poznali, poznali ste ju dobre, mala nejake tazkosti, o ktorych vedela (vynimocne dnes nebude rec o drogach), ale akosi sa ich sama nedokazala zbavit? Vlastne mi je jedno, ci ano, alebo nie, lebo ja taku osobu poznam (minimalne jednu). Mala iste problemy, o ktorych som si myslel, ze jej s nimi pomozem. Snazil som sa, snazil som sa pomaly viac ako rok (datum zaciatku mojho snazenia je jeden z tych udajov, ktorych sa moj mozog potichu zbavil). Nesnazil som sa jej pomoct nasilu, ale len poskytnut pomocnu ruku, ktoru stacilo chytit.
Ale zda sa, ze dotycnej osobe bolo dobre tak, ako jej bolo. Teda skor nie tak dobre, ale nebolo jej az tak zle (alebo si to neuvedomovala (alebo si to nepripustila)), aby s tym nieco musela robit, aj ked stav, v ktorom bola nebol najlepsi a mohla sa mat lepsie (TA osoba). Pomocna ruka tam kdesi v prazdne stale visela (podobne, ako drziaky odkvapov, ktore niekto ukradol). Visela az do momentu, nez som raz v hlbokej noci nesiel tmavou ulicou a ten drziak odkvapu som sa nerozhodol odmontovat.
Z mojej strany sebecke. Alebo mozno ani nie. Ved sa da recyklovat, alebo namontovat pod ten odkvap, kam ho treba.
Ze plieskam 2 na 3? Ano plieskam, uvedomujem si to. To je apel na logiku.
Ide mi len o to, ze dost dlhu dobu som sa snazil poskytnut nieco, co nikomu nebolo treba, tak si to pekne krasne beriem spat (och ake sebecke slova so stipkou urazenosti (lepsi vyraz ma nenapada)). Mozno sa mi moja snaha este zijde na inom mieste, kam aj padne na urodnu podu. A basta.
Ale... rec bola o tazkostiach inych ludi. V spojeni s mojou snahou ziadne vysledky. Ale netreba zahadzovat snahu a uzatvarat sa. Staci len vzdy cihat v zalohe. Preto ja, pri tretom rade garazi, pocuvajuc koordinovany spev troch (to som zistil vtedy, ked som aj zistil, ze to idu priamo mojou cestou) podnapitych mladych ludi, prehlasujem, ze mam v pazi. Spravne. Mam v pazi. Az niekto budete nieco potrebovat, staci sa ozvat (kolkovanu ziadost, ani ziadne normalizovane tlacivo mi netreba), a ja poriesim, co budem vediet.
Minajuc posledny rad garazi som zazil mile prekvapenie, ked trojjediny spievajuci utvar (trojuholnik to nebol, trojuholnik len tak na ceste o jednej v noci nestretnete) pozdravil. Pozdravil zdvorilo. To bola rana. Pozdravi vas niekedy na ulici trojuholnik? Asi nie, lebo trojuholniky (ako som povedal vyssie) po ulici nechodia. Ale pozdravi vas niekedy na ulici niekto _LEN TAK_? Ani nie. A mna pozdravil, bol trojjediny a rovno aj spievajuci.
Odzdravil som, zahol za roh, vybral kluce a zacala ma boliet hlava.
Musel som ja tolko rozmyslat?