Chlapik sediaci za klepacim strojom...sediac a cakajuc na neprichodiace vnemy,nepotrebuje ich..ma ich v sebe, inhaluje ich, aby ich tu mohol potom spalit.
Burim sa, burim sa proti sebe, proti vam..ego prerasta do absurdnej vzbury..ego, ktore sa snazim potlacit, ale viem, ze to nie je mozne, a ked ho potlacam, vidim krutost inych. Nebol by som byval/zival/ videl, nemam sil...
Bojim sa vyslovovat myslienky nahlas, bojim sa , aj ked tu predstieram vzburu. Zakriknutost nie je zbabelost, snad nie. Skor je to sposob revolty. V tichu sa burit, celym telom lpiet, ale navonok zostat nikym..
Neverit basnikom, neverit klasikom, neverit textu..verit cistej prirodzenosti, svojej, zastieranej.

Kracal som otvorenym priestorom. Najkrajsi pocit..vlasov zakryvajucich vase sucno..citil som chladny smutnojarny vzduch, vzdialene osvetlene aleje, pripominajuce lemy slavnostnych pochodni. Slzy nestakali samovolne, nestekali, stekali prikazom, prikazom.

Smutok je nemozny. Nemozno ho zastavit. Smutok je skutocnost. Verim mu. Smutok je mnou.

Voltujem kvoli vam, a sebe, urcime sa zo seba, vidime sa z nich. A ked sme ini, ina, ine, inu, uo? A ked sme ini, ina, ine , inu , uo ako ini, ina , ine inu ,uo?

Nie sme ubiti, ani uvyti, sme! Ziadna droga nepotlaci schopnost naseho vedomia prebyvat dalej, mam chut prehlasit drogy su balast...krasa, sloboda vybrat si cokolvek aj tu krasnu nicotu..a preco prave ju?

Je! A tak prejst sa po dlhom pobrezi ci radsej nabrezi je naplnujucejsie ako hodiny stravene v priestore styrikratsedem metrov 365.24.7 cinnostou pre nas absurdne vyznamnou.

Lulian sa vzdy rad rozhovori o svojom osude. Osude pomahat nam vsetkym slabsim. Rad si ho vypocujem. Mam rad tie slova. Prenikaju mnou, robia ma tak nadherne slabym. Hnevam sa nanho. Chcel som ho prihlasit do posilnovne, aby uniesol viac tarchy, ktora neustale pribuda.

Mam rad aj Floriana. Rad ma pozoruje, ked stojim nad riekou a vnimam odrazy a obrazy. Florian ma polapi za rameno , aby sa moj pohlad urovnal spat, lebo jeho hlbka niekedy chce obsiahnut hlbku mora, nielen rieky, do ktorej sa vnaram.

Fesak Maximilian. Vzdy mi nesie gitaru, aby som ju rozmlatil na namesti ako manifest svojej nechopnosti dokazat opak svojej pravdy. Mam ho najradsej.

Milujem skutocnost. Milujem nenavist. Milujem lasku. Aj ked neexistuju. Sme len my.

Ktosi kedysi riekol, ze je lepsie stavit na bytie po . Myslite, ze vyhral? Nezalezi na tom. Sme!