“Nie je na človeku, aby išiel k Bohu, ale je na Bohu, aby prichádzal k človeku. Človeku zostáva len hľadieť a čakať... Sú ľudia, ktorí sa pokúšajú povzniesť svoju dušu, podobne ako človek, ktorý vyskočí rovnými nohami vždy o niečo vyššie, a dúfa, že jedného dňa už nespadne. Keď si takto počínajú nemôžu na seba hľadieť. K nebu sa nemôžeme priblížiť ani o krok. Vertikálny smer je pre nás zahataný. No keď dlho na seba hľadíme, Boh zostúpi a zdvihne nás. Tak ako to hovorí Aischilos:- božské je bez námahy-. Zdvíha nás ľahko. V spáse je ľahkosť, je pre nás ľahšia ako všetko naše úsilie... práve preto, že vôľa je bezmocná a pokiaľ ide o spásu, je pojem laickej morálky nezmyselný...“

Formánková e.: O simone weilove a ceste, in: Weilová,s.:Dobro,mez a rovnováha.Praha, Mladá frtonta 1966,s.152