Bolo to asi pred troma tyzdnami co definitivne po dlhej dobe hadok a nepokoja bola schopna konecne nepodliehat citovemu vydieraniu. Povedat priamo do oci "Ahoj". Po troch rokoch-uz sa asi nikdy viac neuvidime ale vies co je zvlastne, ze ked si clovek vytrpi tolko bolesti , hadok a preleje tolko zbytocnych slz, je uplne otupeny a neschopny urcitu dobu hocijakych pocitov. Nedokaze sa uz pousmiat nad jednoduchou krasou.
Vo svete sa stava vela zlych veci , mnohym dobrym ludom. Pohlad na zlo je subjektivny a aj ked by mala byt schopna porovnat svoju situaciu s mnohymi inymi je to predsa JEJ zivot a JEJ problemy, nech jej teda nikto nevravi, ze ini to maju tazsie pretoze toto je len jej zivot a nici ini.
Zbalila si najdolezitejsie veci. Tvarou je prebehol potemnely usmev. Poslednykrat otocila klucikom v zamke a vedela, ze uz nebude navratu. Vybrala si to. Vybrala si podla nej normalny zivot- po dlhej dobe ten krasny streotyp normalu.
Vybrala kluc a hodila ho do schranky. Kracala, pocula suchot ale neohlidla sa.. uz nemala sil..Ako je mozne , ze cloveka dokazem tak lubit a pritom si s nim byt taky cudzi?
su to uz tri tyzdne a stale sa s tym nevie zrovnat. Myslela, ze city ochladli ale teraz sa niekedy v tme prebudzaju a vracaju sa k nej ako prizraky, preberaju vladu nad jej myslienkami.

Vie, ze sa s tym bude musiet zrovnat, pretoze zivot je uz raz taky, ale stale ma na jazyku poslednu vetu. Vie , ze tieto dve slova zo sebamusi dostat von- konecne ich istym sposobom vyslovit.

Zbohom mami