Máš pravdu: celý ten čas som si z tvojich písmen-slov-viet-odstavcov-zátvoriek-bodkočiarok-ž-a-š žmolila vlákna, lepila slinami, medzi prstami šúľala ako priadka nitky (tam niekde sa to začalo tak „viac“), špagát, motúz, lano a obmotávala som sa ním v márnivej domnienke, že ovíjam teba.
Zmotala som sa dokonale. Teraz sedím na stoličke vo výsluchovej miestnosti a otváram oči dokorán, ako sa dôvody menia v reálnom čase.
Iné svety – sociofóbia – nervozita – málo skúseností – metatextové a obrázkové diskrepancie – dokurvili sme to – psychické defekty – zosypanie viery – prítomnosť Krivého, Zákerného, Zlého – (až po) vieščo radšej henten, tam ho máš, on sa už našiel, ja nie (fakt, vážne). (V kŕčoch predstieraného smiechu padám poviazaná na zem.)
A že vyčistiť, prejasniť, utriediť. Dobre teda, upracem ti, ak ti to pomôže, ak to potrebuješ. Vraj hej.
Najskôr vynesieme nábytok z tvojej zatuchnutej izby. Vetráme, intenzívne. Vytrháme parkety, položíme plávajúcu podlahu. Skartujeme staré dokumenty, spravíme komínky v skrini. Vyhádžeme deravé ponožky. Uložíme veci na poličkách. Scenzurujeme knižnicu. Vytapetujeme so vzorčekom „krúžok a šípka smerom hore“. A už sme doma. Voilà.
Po istú hranicu (by) mi bolo/je jedno, či hehe, bibi, alebo hoho. V našom prípade zatiaľ na tom nezáleží. Posteľ sme zvládli aj bez reflexie takej banálnosti, akou je orientácia. Do rúk som dostala len natrhnutú mapu hádes a motám sa v katakombách. Jde to ztěžka, i dyž jsem fajn a chytrá holka (nebo piča; aby sme sa vyjadrovali reálne). Paráda narážať na (tvrdé) múry (najtvrdšie, aké zo seba dokážeš dostať), adrenalín. Stojí to za to.
Kráľovsky sa bavím (=vychutnávam si to), aj keď zanechávam krvavú stopu. Nemám čo stratiť, hovorím si (lebo nič nemám, chvalabohu.!).
(De)konštrukt ani zďaleka nedosiahol svoje limity; staviame a búrame, ohmatávame sa v slovách, odhadujeme možnosti. Chceme, nevieme. Ďakujeme si a prosíme. Rád by si to pochopil. Niečo z toho aj ja.
Zmysel to má. Už len prísť na to, aký.