obrovsky cintorin v nejakej cudnej futuristickej krajine. je asi jedenast hodin vecer. v niektorych hrobcekoch svietia svetielka, vacsina je tmavych. dalsie svetielka osvetluju cesty medzi nimi. obcas zvolakade vyjde maly pohrebny vozik a prevezie mrtvolu z jedneho hrobu do druheho.

stojim na kopci a nechce sa mi zist dole. cintoriny ma nikdy moc nepritahovali. ten, co vidim teraz, v tom som sa narodil. bratislava. lamac, a za nim dubravka. tam som chodil do skolky, potom do skoly, flakal som sa tam po tych uliciach do ktorych teraz ani za svet nechcem zist.

je mi jasne, ze ked zidem dole, uz tam navzdy zapadnem, zabudnem na to ze je to cintorin a budem sa dalej tvarit ze zijem, tak ako som to robil doteraz. rano pojdem do obchodu, nazerem sa, potom do roboty, vecer z nej, znova sa nazerem, pozriem si nejaku debilinu v telke a zadrichmem.

bolo to asi pred styrmi rokmi. po troch dnoch stravenych v lese, troch dnoch ked som takmer nikoho nevidel, mi moje mesto pripadalo uplne ako zo zleho sna. nielen mesto, cely moj zivot, nase zivoty. to, ako ich postupne vyhadzujeme do kosa. lenze tam dole zili vsetci moji blizki, a tak som isiel.

medzitym som sa ozenil, pomohol na svet karolinke, zmenil robotu a prestahoval sa na druhy koniec nasho bratislavskeho cintorinu. inak sa toho vela nezmenilo. stale tak nejako zijem aj nezijem, nieco medzi tym. lepsie povedane, zijem len vtedy, ked si, tak ako teraz, uvedomim, ze vlastne nezijem. to je malokedy, a co je este horsie, nikdy po tom nenasleduje ziadna sebareflexia, a uz vobec nejake ciny. iba zase znovu spadnem do toho nezitia. ako by som aj mohol inak, ved treba zaplatit ucty, zatelefonovat zase na nejaky vyjebany urad aby mi nezvysovali penale, a potom uz chytro do roboty nech sefka nepicuje ze som prisiel neskoro.

aby som z toho zas nerobil taku tragediu, "zijem" aj napriklad vtedy ked sme pokope cela rodinka a je nam fasa, napriklad teraz cez vikend. alebo nejaky koncert, pijatika ci vyletik sa niekedy zadari. ale ked si spocitam cas ktory travim takymito prijemnymi vecami, a potom ho porovnam s casom ktory travim s vecami ktore mna absolutne nenaplnaju, tak mi je z toho celeho spatne.

predvcerom vecer sme boli cela rodinka spolu len tak na skok na ahoji. odtial zhora pekne vidno skoro polku mesta, mala bola nadsena zo svetielok, len mne bolo nejako smutno. spomenul som si na ten svoj zazitok spred styroch rokov ked som sa takto pozeral zhora na lamac a povazoval som ho za cintorin. a uvedomil som si, ze odvtedy presli zase dalsie styri roky a ja som nic v tejto veci nespravil. mala musi dychat spinavy vzduch, ja sa musim kazde rano kukat na vsetky tie hnusne ksichty, nasrate, rovnako ako ja, ze musia ist do roboty.

mam svoje sny. domcek pri mori, dalsi na horach. raz tam, raz tam, potom na skok do bratislavy, pozriet tych, ktorych som nepresvedcil aby isli so mnou prec lebo ich chcem mat pri sebe. a potom uz rychlo prec - k moru, na hory alebo este niekam inam. plna pica prachov, ale nie na picoviny, na dobre veci, aj pre druhych. dokonca viem ze nieco podobne by slo zacat aj bez nejakych velkych prachov. ked som sa tulal po vonku videl som plno mladych rodiniek aj s takymi uplne najmensimi detmi ako vo vydratych nohaviciach cestuju hore dole vlakom a evidentne su na ceste uz pekne dlho, pripadne ich celym domom je stare auto s privesom a z ich tvari je vidno ze su uplne stastni ze dokazali dat zbohom tomu zivotnemu stylu ktorym zijeme my, pretoze sa nam zda nevyhnutny.

lenze mam strach. o mori a o cestach snivam uz zo desat rokov, a stale nic. na cesty som sa vydal len ked som potreboval zarobit, a k moru len na take tie typicke hlupe dovolenky, ze aha tu je more, vykupat, opalit, a chytro domov a do roboty.

mam velky strach ze s mojou lenivostou zostanem uz vecne hnit na tomto hnusnom cintorine. najprv budem este chvilu do toho picovat, ale casom sa vykaslem aj na to a potom sa uz len budem vytesovat ze mam viac prachov ako moj sused a mozem si kupit lepsie auto. a o dalsich par rokov uz len budem cakat na navstevy vnucat a mudrovat do nich ako maju dobre studovat. a uplne na zaver ma len prevezu z novej doby cislo jedna do liscieho udolia. cintorin ako cintorin.