V poslednej dobe som bola casto precitlivela, pochmurna mlna depresivnych myslienok a melancholie..Nechapala som co sa to so mnou deje...Namiesto prijemnych chvil ,ktore ma denne stretali som si vsimala iba tie zle nepodstatne detaily,ktore prisli. Uz som nevidela v ludoch to dobre ale len to zle. Obloha nebola ako volakedy modra ale neprijemne seda a sychrava ... mala som pocit ze sa so mnou ruti svet, problemy v rodine, v skole u.s.w Porozhlaidla som sa okolo seba a prestala som si vsimat znudene tvare a zaccala som sa venovat miernej "sebarealizacii"..Zacala som robit veci co ma vnutorne naplnali, konecne som zacula som svoj stastny vnutorny hlas. Zadymene krcmy a pivove reci vystriedala prechadzka po Bratislave(nezalezi na tom , ze som do pluc vdychovala krasne sede a vyzivne exhalaty a ine podobne vypary rozneho druhu) s knihou v ruke. Nevidela som sed ale vnimala som stebot vtakov, rozviate oblaky, sneh sypuci sa na moju tvar....
Bola som uplne sama vsade tma a ticho. Uvedomila som si , ze konecne dycham a bolo to neuveritelne, ze az teraz ale konecne som bola rada, ze mam moznost sa nadychnut a ZIT.
Nahle sa veci zacali obracat inym smerom, moje okolie ma zacalo vnimat inak a nezalezalo mi uz na tom, ci sa citia v mojej spolocnosti prijemne druhi, pretoze konecne som sa vedela citit dobre sama so sebou.