Sedim na parapete s tvarou pritisknutou na chladne sklo a pozeram sa von oknom na snehove vlocky nedbalo poletujuce vzduchom. Spominam na nase prve stretnutie, na to iste cislo malovanych krizoviek na lavici, na chatku a peach(pic), chrapazdie a bezstarostny smiech, na hodiny anglictiny a four pieces of knedla, rozhovory v kabinete a aj mimo neho, ulievaren v meste, kofolka a cigaro...na usmievave jarne, bezstarostne letne, chladne jesenne a pochmurne zimne dni s tebou. Vsetko mi to pride tak davno, neviem, ci sa to vobec stalo, ci je to realita alebo len vyplod mojho mozgu za ucelom vyplnenia minulosti informaciami. Ale pamatam si na teba ako teraz: vasniva a zivocisna, tancujuca, sniva vila, ktora sa razom dokazala zmenit na male dievcatko so strachom v ociach a s tuzbou najst len pokoj a Lasku. Je mi smutno za chvilami s tebou, za tebou...
Sedim na parapete a v duchu sa mi vynara obraz tancujucej vily s rysavymi vlasmi, bosej a odetej v lahkych kvetinovanych satoch.