muoj bracho je skvely chlap.. vlastne to nie je moj bracho, ale barman s ktorym som robila kedysi a vsetci si mysleli ze sme surodenci, tak sa z nas stali bracho a segra..
a vcera mi zavolal po dvoch mesiacoch co sme sa nevideli.. a ze ideme na koncert.. tak reku fajn. a tak sme prisli do bcka a tam bolo plno. tak sme sa tulali po meste a boli sme takmer vsade. v biliarde dokonca dvakrat.
a je to super clovek. a stale ho lubim rovnako. a ked uz sme sedeli v biliarde okolo pol tretej tak som na nom videla ze uz to nemoze vydrzat a zacal hovorit o svojej byvalej. a rozpraval a rozpraval. a ja som vedela ze ho nemozem zastavit. musel to vsetko povedat, dostat von. ale mne to pripomenulo ten osudny stvrtok pred vianocami kedy sme celu noc prerozpravali a preplakali v jednej posteli. a zrazu som chcela len opriet sa o niecie plece a pustit slzy nech si padaju ako chcu.. a bol by to plac tazko zastavitelny keby bolo o koho sa opriet..
o stvrtej sme sa vsak rozlucili pred mojim vchodom, ja som prisla domov, vosla do kupelne, sialene dlho pozerala v zrkadle na slzy ktore sa len tak tak drzia povrchu oka a tuzila moct spravit aspon nieco.. potom rychla sprcha, sup do postele s knihou a pravidelne pohlady na mobil, myslienky ci aj brasko spomina na tu placlivu noc tak ako ja..
placlive noci su vzacne, lebo malokedy moje slzy vidi aj niekto iny ako moj plysovy medved..
a tiez preto, ze sa malokedy opakuju..
vcerajsia noc bola placliva. aj ked nepadla jedina slza..