hore ,dole ,hore ,dole.húpem sa v húpacom kresle aké mám len ja.čas nie je podstatný.som myslela ,by bolo fajn keby si mi napísal esemsku.mobil držím v ruke a iba hladím na displej.sústreďujem sa na pocity.vonku za oknom opäť sneží ,vločky sú skoro nevideľné a poletujú striedmo.už by mohlo byť teplejšie ,voňavšie a farebnejšie počasie.tak veľmi potrebujem niekoho objať a vediet cítiť len pokoj.takú úľavu ako keď dostanem masáž ,svaly sa uvolnia a napnú zároveň.veľa ľúdí ,ktorých často stretávam a neviem sa im vyhnúť ,podoktnem dobrovolne vyhnuť ,mi chýba.niekam odišli i keď sa tvária ,že nie.stále mi nepíšeš.ja by som ti napísala ,"že žijem na planéte lásky len pre teba".ale to je také trápne a detinsky patetické.alebo by som napísala ,"že poďme dakam von tam ,kde sme ešte spolu neboli".alebo len ,"podaj mi tvoje čiari".akože dlaň.
vonku je mínus štyri a pustím si cedéčko samotarov.tiež sa musím postaviť z postele a ísť si naliať vodu do pohára ,v ktorom už nič nie je.po cigaretách a tráve je vždy smäd spoločníkom.také mrzuté ,tretieho marca skoro ráno a vonku je mínus štyri.si to opakujem.len aby som nezabudla cestou sa zastavím aj na vecku.a ešte si vezmem žuvačku z kuchyne.podopieram si bradu a zívam.nič sa mi nechce.hore dole.pomaly rytmicky sa hýbem ,rytmus stále údáva ticho a ja.nohy mám studené a prsty na rukách tiež ,ale uši nie.zív.tečie mi sopel.už sa musím postaviť.
som späť.veľa krát sa mi stalo ,že si mi napísal po niakej chvíly.a vznikala taká pravidelnosť v písaní si.také zvláštne puto medzi nami sa s nami hralo.akoby sme so sebou hrali šachy proti sebe.
čo by som tak ešte o sebe ,mám vypisané písmo a dvadsaťpať.prečo mi už nepíšeš?