..po styroch rokoch stat na lyziach a spustit sa z chopku 1666m nad morom, no citila som ako by mi nanovo rastli kridla... a to som si myslela ze ich mam... ale stalo to zato, a vnutro mi hovorilo ze uz nechcem vynechat 4 roky takeho skveleho dopinku pozitivnej nalady a cervenych lic a zmrzunteho nosa... depka ostavala rozprasena medzi snehom a zasekavala sa na snehovych bubnoch, kazdym zjazdom som sa citila ze ma opusta vnutorny tlak... nevyriesila som ho sice, stale tam je, ale uz nie taky silny, uz ma tak nehloda...milujem sneh, jemny vietor, rychlost na kopci, milujem ked ta vlek taha hore kopcom a bojuje s gravitaciou a ty nemusis nic robit, len drzat nohy pokope aby si sa nevystrel, to su jedine veci ktore ta tam hore trapia, nemusis nic ine riesit... navrat so smutkom v srdci ze som opat tam odkial som odchadzala.... ale uz o nieco bohatsia, bohatsia o zazitky....pekne zazitky... caro zimy.