1.
Dnes sa vôbec nepochybuje o tom, že žijeme slobodne. V slobode. Môžeme predsa vyjadriť svoje názory.
Nebyť dosiahnutej slobody, nebolo by ani podnikania, cestovania, pestrosti zábavného priemyslu. Zdá sa teda, že pokiaľ ide o vonkajší svet, nemá nás veľmi čo obmedzovať. Vnútorný svet, sloboda vo vnútornom svete - to je záležitosť subjektívna, je samozrejmé, že niekto sa aj v súčasných podmienkach, zbavených znepokojujúcich a terorizujúcich jednoznačností studenej vojny či autoritárskeho režimu, môže cítiť neslobodne. Koniec koncov, filozofi a ezoterici o variáciách individuálnych slobôd a zotročení toho vedia svoje.

Mne sa zdá, že človek, keď zrazu pocíti, že sa môže slobodne rozhodnúť, urobí všetko preto, aby sa niekam pridal, aby teda dlho nezotrvával v púšti slobody, mimo domu, mimo príbytku, mimo pevnosti. Väčšina z nás sa vo „vákuu“ vôbec nedokáže pohybovať. Zážitok slobody trvá krátko. V človeku sa totiž čoskoro prebudí buď otrok alebo tyran.

Demokracia sa často zamieňa so slobodou. Demokracia je zatiaľ najideálnejšie usporiadanie politických síl v krajine. Človek však nie je schopný v demokracii dlhodobo vydržať. Dosiahnutá úroveň informačných technológií ukazuje, že budúcnosť bude opäť patriť tyraniám.

Tyrania, v takej či onakej podobe, je prítomná už dnes. Stačí si všímať činnosť nadnárodných koncernov vo svete: plánované konjunktúry, plánované krízy, plánované vojny, puče, palácové prevraty, plánovaný import a export dekorácií demokracie. Show must go on.

Tyrania je prítomná v jazyku, ktorého gramatika, akokoľvek primitívna, je povolaná kontrolovať takú subtílnu a nevyspytateľnú vec, akou je proces myslenia, vedomie, či emocionálna ríša človeka. Okrem reklamných agentúr, tajných služieb, daňových úradov, bánk, škôl, armád, mobilných operátorov, internetových providerov nás, samozrejme, kontroluje - prostredníctvom jazyka - aj kultúra. Je jedno, či komerčná alebo alternatívna, vysoká alebo nízka.

Keď použijeme slovo „kontrola“, musíme sa nevyhnutne dostať aj k slovu „moc“. V ľudskej civilizácii - v menej dokonalej forme ako v hmyzej - vládne princíp ovládateľa a ovládaného, nezáleží na tom, či hovoríme o totalite alebo demokracii. Sloboda je pre človeka neúnosná. Sloboda je ako stratiť ochranu múrov, stratiť pôdu spod nôh, nemať zábradlie, zábrany; prísť o centrum, gravitáciu, pravidelný rytmus, rituál.


2.
Pred vznikom náboženstiev - ten čas si ani nedokážeme predstaviť - vládla zrejme sloboda. Sloboda v podobe anarchie, sloboda v podobe deštruktívnych nepredvídateľností? Sloboda v područí prírodných zákonov. Človeka zotročovalo počasie, prírodné katastrofy, silnejšie a dravejšie zvieratá. Človeka zotročujú pudy, fantázie, plány.

Sloboda v lone prírody, plnom temných a neuchopiteľných síl, bola pre človeka neúnosná, potreboval takpovediac duchovné zotročenie, ochranu. Tento čudný pocit metafyzickej „trestajúcej“ ochrany mu do istej miery, paradoxne, dodával pocit slobody. Človek asi nedokáže žiť bez možnosti trestu.

S pocitom slobody sa spájal pocit nadradenosti: „Som silnejší než hrozby, ktoré na mňa číhajú v lesoch, pretože dokážem komunikovať s duchmi, démonmi, so Stvoriteľom, viem, ako si ich mám ponaklánňať.“ Pocit nadradenosti rovná sa pocit moci. Zdá sa, že človek na to, aby sa mohol cítiť slobodný, potrebuje byť mocný, potrebuje mať pod kontrolou svoje okolie.

Spod tejto túžby mať pod kontrolou svoje okolie sotva jestvuje výnimka. Keby som nechcel alebo nemohol, nech už akokoľvek jemným a nenásilným spôsobom, ale predsa len kontrolovať, šiel by som proti sebe a proti tým, ktorí na mňa spoliehajú. Je mi ľúto, ale aj v prípade pacifistov a duchovných ľudí je to tak. Náboženstvo, mágia, ezoterika - to všetko sú pohyblivé schody k pocitu výnimočnosti a nadradenosti nad okolím. Nad prírodou, nad mestom, dedinou, kmeňom, smetiskom, nepriateľmi i nad blížnymi a príbuznými.

Našou novodobou prírodou je naša prekáblovaná, zdrôtovaná, zoželezovateľá, preocelená, hyperbakelitová, prebetonizovaná, vyasfaltovaná superplastová postindustriálna informačná civilizácia. V nej sa môžeme túlať ako v temných lesoch kedysi, v nej môžeme loviť i nanovo sa báť nových modifikácií démonov, duchov, bôžikov, lokálnych kozmických demiurgov. Môžeme si ich nanovo definovať, nanovo namaľovať. A niektorí z nás sa potom budú môcť hrdiť tým, že sú vo výnimočnom postavení, pretože majú schopnosť komunikovať s týmito novými elektronickými bohmi.

Človek teda potrebuje zotročovať a byť zotročený. Dokazujú to aj rôzne reality shows, ktoré v žiadnom prípade nemienim odsudzovať.


3.
Vezmime si reláciu, v ktorej vybraná vzorka ľudí je na určitý čas zatvorená vo vile. Hoci si po celý čas uvedomujú, že do tejto situácie sa dostali vlastným pričinením - bolo to ich rozhodnutie ísť do súťaže - neskrývajú svoje znechutenie nad svojím aktuálnym rozpoložením. Najradšej by stadiaľ ušli, no vidina výhry ich nepustí. Nadávajú, hašteria sa. Celý svet môže za ich utrpenie, všetko, na čo si len spomenú: ťažké detstvo, ekonomická situácia, pocit neuznania - to všetko považujú za dôvody, ktoré ich motivovali k tomu, aby do súťaže šli.

Reality shows presne ukazujú, že väčšina z nás nie je schopná uvedomiť si, že vlastným pričinením sa dostávame do ťažkostí. Pretože v okamihu rozhodnutia ešte nevidíme panoramaticky vývoj situácie v celej jej zložitosti. Skrátka: nevidíme za roh, nie sme jasnovidní a keby sme aj boli, možno nemáme dostatok inteligencie, aby sme vedeli budúcnosť komplexne vyhodnotiť. Sme nevedomí a z väzenia nevedomia nás nevyvedú krásne rečičky o samostatnosti, sebavedomí, demokracii, slobode slova, voľnom trhu, podnikaní.

Najbližším, najpríbuznejším živočíšnym druhom človeka je ďalší človek. Malo by byť samozrejmosťou, že sa môžeme jeden o druhého opierať, že sa smieme jeden na druhého spoliehať. Tento pocit vzájomnej spoľahlivosti je však čoraz slabší. Vtĺka sa do nás potreba samostanosti a suverenity. Reality shows však ukazujú vyplašené tváre, ktoré hľadajú niekde v okolí oporu. Sami sme stále, a reality shows ukazujú, aké to je, keď na to prídeme.

Účastníci v reality shows sú väčšinou ľudia s invalidnou, dokaličenou dušičkou, prichádzajú pred kamery zo sveta, v ktorom nenašli dostatok opory. Neuvedomujú si, že vstupujú do ďalšieho - ešte umelejšieho sveta - v ktorom oporu takisto nenájdu. Aj sledovaním reality shows sa môžeme presvedčiť o tom, že ľudia sa nedelia jednoducho na samostatných a nesamostatných, ale iba na viac a menej nesamostatných. Človek definitívne nie je samostatnou bytosťou. Azda ani niet situácie, v ktorej by si vedel poradiť sám.

V demokracii je nebezpečné to, že režim - veľmi falošne, farizejsky -- spolieha na dospelosť, zrelosť, samostatnosť ľudských jedincov, pričom sa nepočíta s rozličnými stupňami neuváženosti a nevedomosti.

V demokracii je dobré to, že viacero druhov nevedomosti môže vstúpiť do arény koncentrácie. Ak apokalypsa - v zmysle revelation - je odhaľovaním, potom demokracia je apokalyptická: odhaľuje mieru nesamostatnosti človeka.

Ale vráťme sa k reality shows. Vyplašených súťažiaciach, za to, že zrazu hľadajú útočisko v čomkoľvek, nemôžeme považovať za infantilných. Je to prirodzená ľudská reakcia: hľadáme spriaznené duše, hľadáme komfortné situácie, hľadáme ochranu, výnimku, vyzdvihnutie z prostredia, záchranu. Aj s vedomím, že za to budeme musieť zaplatiť slobodou. Ale načo je nám sloboda, keď sme zrazu sami? Opakujem: sami sme stále, len si to neuvedomujeme. Väčšina z nás si to neuvedomuje. Tá, ktorá sa dožaduje slobody, aby ju potom neskôr mohla pošliapať tým, že pritaká nejakej ďalšej forme tyranie.


4.
Smiešne a súčasne desivé sú aj televízne debaty o reality shows. Matka jednej z bývalých neúspešných účastníčok v debatnej relácii obvinila dotyčnú komerčnú televíziu z účelovej manipulácie. Podľa môjho názoru nemala pravdu. Azda si neuvedomila, že jej dcéra šla súťažiť do zábavnej relácie komečnej stanice? Neuvedomila si, že komerčná televízia nie je kanálom, cez ktorý vystupuje do sveta pravda, ale kanálom, ktorým do šoubizu vstupujú peniaze. Komerčné televízie a ich necenzurovaná zábava patria predsa k slobode slova, k voľnosti pohybu a teda k demokracii západného typu.

Ďalší debatér, na očiach mu bolo vidno onen kresťanský lesk inkvizítorského zanietenia, víťazoslávne obviňoval komerčnú televíziu z toho, že sa správa neľudsky, lebo jej ide len o zosmiešňovanie, zábavu, zisk. Dobré ráno, stará mama! O čo iné by akejkoľvek komerčnej televízii malo ísť? A ako môže byť v komerčnej televízii čokoľvek neľudské, keď ju vymysleli a prevádzkujú ľudia? Moralistickí debatéri sa správajú takisto ako „nesamostatní“ účastníci života vo vile: za každú cenu chceli nájsť vinníka, podľa možnosti zvonka. Nenašla sa ani štipka odvahy či ochoty prijať, že existuje aj sloboda voľby. A že ak komerčná televízia niekým manipuluje, robí to v podmienkach slobody - garantovanej parlamentnou demokraciou - a so slobodným súhlasom manipulovaného (ak je vôbec manipulovaný)! Opäť tu vidno: nielenže si nevieme poradiť s vlastnou slobodou, ale nedokážeme uznať, že ten druhý konal alebo koná slobodne. Že je to svojprávna dospelá bytosť. Asi niekde v hĺbke tušíme, že svojprávny a dospelý v konečnom dôsledku nie je nikto...

Keď niekto bojoval za to, aby aj na Slovensku bola taká demokracia ako na Západe, potom bojoval aj za západné normy a formy zábavy a obohacovania sa. Je čudné, keď konzervatívni pravičiari a kresťania sú zhrození zo zábaviek Západu. Azda nevedeli, že proti komunistickej totalite bojovali aj za toto? Alebo azda bojovali za taký režim, ktorý by kontroloval všetkých tých, ktorí nie sú v zhode s ich ideológiou?

Kresťanstvo a konzervatívne pravičiarstvo sa s demokraciou bijú. Kresťania veria, že svetu vládne boh. Boha nevolil parlament, ba čo viac, ani v prírode, a veľmi pravdepodobne ani v bližšom či širšom vesmíre, niet príkladov na formy demokracie. Silnejší je vždy aj nadradený. „Kresťanský“ a „demokratický“ - to sú nezlučiteľné prívlastky.

Pravičiari zas veria, že voľný trh, právo dravejšieho sú viac ako indiviuálny osud človeka. Nahlas to nepovedia, no sú presvedčení, že pravičiar je viac ako ľavičiar, pričom sa nezamyslia nad tým, že takéto delenie je v dnešnom svete už dávno irelevantné. Pre nich jestvuje len pravicová parlamentná demokracia a tá je podľa nich čosi vyššie ako ktorýkoľvek inak usporiadaný politický režim...

Akonáhle je v hre pocit nadradenosti, je v hre, samozrejme, aj predstava hierarchického usporiadania, a v tej chvíli môžeme zabudnúť na rečičky o rovnosti a demokracii.

5.

Obdobia slobody sú obdobiami prímeria medzi dvomi diktatúrami. Po štyridsiatich rokoch totality prišla doba uvoľnenia. Dnes sa však už, pokiaľ ide o naše predstavy o fungujúcej demokratickej spoločnosti, necítime tak dobre ako napríklad v roku 1991. Pretože čas uvoľnenia postupne prechádza do nástupu ďalšej kontroly. A počas tohto prechodu nám pred očami splýva organizovaný zločin s vysokou politikou.

Človek v mieri a slobode dlho nevydrží. Buď musí vypuknúť vojna alebo nejaká forma tyranie. Je to prirodzené. Naozaj? Je to rytmus zrenia a úpadku. Keď jabloň bohato zarodí, treba ju obrať, lebo sa konáre polámu. Keď krásne rozkvitnuté kvety dlho necháte vo váze, zvädnú a po čase aj zhnijú. Myslím, že sa nachádzame v období, keď civilizácia musí vädnúce kvety vymeniť, starú vodu z vázy vyliať. Či túto výmenu musí nevyhnutne sprevádzať násilie - je otázne?

Myslím si, že demokracia už niekoľko desaťročí nejestvuje. Teda tá moderná, postmoderná, industriálna, postindustriálna, západná. Tá antická, grécka neexistuje už tisícročia. Zanikla v okamihu, keď ju vymysleli.
Myslím si, že už niet veľkého sporu medzi tyraniami a demokraciami. Trecími plochami sa stávajú údajné, vidíme však, že umelo živené civilizačné hodnotové systémy.
Myslím si, že ľudia začínajú žiť za seba a nie v spoločenstvách, nie v ich mene, nie v mene nejakých ideí. Nie je to ľahké. Nie je to prejavom ich samostanosti, zrelosti, sebestačnosti. Je to priam apokalyptické, čiže odhaľujúce. Svet sa mení na jednu veľkú sklenú klietku.

Svet sa mení na jednu gigantickú a príšernú Indiu: žijeme zo dňa na deň, v zvratkoch, bahne, a občas aj v blahobyte, so súkromým až oplzlo dokorán otvoreným do ulice a pomaly sa prestávame starať o to, kto vládne. Je to na jednej strane desivé, na druhej strane však začíname žiť autenticky: medzi narodením a smrťou. Učíme sa vyťažiť z aktuálneho dňa maximum. Boli sme zvyknutí plánovať - nemyslím socialisticky, ale kapitalisticky. Kedysi hazardovali a improvizovali len umelci, vedci, bohémi, mystici. Dnes už musí improvizovať každý, kto chce obstojne prežiť. Neplatia už ani plány na rýchle zbohatnutia.

To, že pád ilúzií a schém a všakovakých dômyselných spoločenských mechanizmov nám spôsobuje bolesť, je len a len naša, euro-americká vec. Nastáva čas, ktorý predpovedali Dostojevskij aj Hesse, čas, v ktorom žijeme za seba, pre seba, v oceáne nepredvídateľností, s pocitom, že nikam nepatríme, nikde sa nemôžeme ukryť, nič nevlastníme, nikam nesmerujeme. To je pravá podoba ľudského údelu. Vždy sme takto žili, len sme to zakaždým niečím zastierali. Pred sebou, pred ostatnými. Teraz však začíname vidieť, rastieme, dospievame, rast bolí. Civilizácia je v puberte, lomcujú ňou pudy, bohov i rodičov musí odvrhnúť. Učíme sa kráčať po trasovisku.


6.

Civilizácia, ako pojašený pubertiak a nie ako zrelý starec, hľadá vhodný spôsob pôžitkárskej samovraždy. Západ sa vzdal racionality, slušnosti, tolerancie, obozretnosti. Svedčí o tom čerstvá medzinárodná aféra okolo dánskych kresieb zosmiešňujúcich proroka Muhammada.

Západ sa oháňa slobodou slova. Východu prekáža tá arogancia. Nik by však nemal zabudnúť, že kde sa dvaja mlátia, tam zvíťazí tretí. Kto by ním mal byť?

Sloboda slova je dôležitá hodnota. Ale čo chcela dánska tlač karikatúrami Muhammada v čase teroristických útokov a silnejúceho fanatizmu demonštrovať? Pubertálne pichanie do osieho hniezda? Bez ohľadu na to, že keď sa teroristické osy naozaj naštvú a vyroja sa, zomierať budú tí, ktorým môžu byť Muhammad i karikatúry ukradnuté? Stojí zverejnenie karikatúr za stovky mŕtvych v metrách, na letiskách a v nákupných centrách?

Alebo chcela dánska tlač ukázať, že nikoho a ničoho sa my, Európania, nezľakneme? Aké patetické! Lenže časy hrdinstiev a veľkých giest už pominuli. Už nie sme v pieskovisku, sme v puberte. A pubertiak už zavše opatrnosť prejaví. Všetko zaplavili protichodné a vzájomne sa požierajúce informácie a pre pátos už nikde na tomto glóbe miesta niet.
Sloboda tlače je dôležitá hodnota. A bezuzdné uctievanie Muhammada a s ním spojených náboženských predstáv je také isté zvrhlé ako trvdošijné trvanie na niektorých cirkevných kresťanských ideáloch.
Zomierať v mene Muhammada a uctievať kríž ako nástroj popravy údajného spasiteľa - aký je v tom rozdiel? Jeden čihy, druhý hota. Veď aj ukázalo sa, že náboženské pobúrenie moslimov vedia precítiť len kresťanskí fundamentalisti.


7.

Niekomu súčasná atomizácia, fragmentarizácia civilizácie (etník, kultúr) asi nesmierne vyhovuje. Niekomu, komu sa dobre vládne ( a loví) v mútnych vodách, kde sa všetky ryby navzájom nenávidia. Niekomu, kto vlastne po celý čas sedel a chvíľu aj bude sedieť v režisérovej stoličke.

Nezabúdajme však, že nech už ide akokoľvek o slobodu slova, televízne správy prinášajú účelovo zostrihaný obrazový materiál, detaily, fragmenty z väčšieho kontextu. A nezabúdajme ani na to, že tieto fragmenty prudko ovplyvňujú naše emócie. Z tak či tak nevraživých ľudí vynášajú na povrch nenávisť, z tých miernejších zas znepokojenie. Znepokojujúce je nielen to, ako reaguje arabská ulica, ale aj to, čo sa odohráva v mysliach Európanov. V mysliach tých mladých Európanov, ktorí vojnu nepoznajú už ani len z rozprávaní svojich starých rodičov. Obávam sa totiž, že Európa týchto generácií si bude chcieť zanedlho merať sily s mladými a horkokrvnými, väčšinou pramálo vzdelanými moslimami. Nezabúdajme na starú múdrosť, podľa ktorej mier je len obdobie prípravy na ďalšiu vojnu...

A pri ozbrojených - a vlastne už ani pri sociálnych, ekonomických či informačných - stretoch civilizácií hodnota slobody nemôže prichádzať do úvahy. Len kontrola, disciplína, propaganda, cenzúra. Na konci sa vraciam na začiatok a opäť opakujem: ľudský tvor nevie, čo si má počať so slobodou. A táto bezradnosť ústi najčastejšie do útlaku. Dostojevskij kedysi napísal: ak nie je boh, potom je všetko dovolené. Platí to aj v prípade, že boh je: v mene boha je takisto všetko dovolené. Až zotročenie predstavou boha dáva inkvizítorom slobodu konať.


bez dovolenia autora prevzate z putnici.sk :)